Pairing: Mária Kristína (Mimi)/Izabela Parmská
Warning: Bisexuálky Čo o do mňa chcete?
Style: Historická poviedka.
For: Jej. Izabele.
***
Písané už dávnejšie, zrekonštrulované a poupravované až teraz.
***
Jozef sa napokon s výberom svojej manželky uskromnil. Bohužial s ťažkým srdcom musím priznať, že to bolo tou najväčšou chybou, ktorú dosiaľ v živote urobil. Môj brat robil málo chýb, avšak touto si to všetko za ten svoj krátky život vyrovnal. Izabela Parmská nebola správnym výberom.
Samozrejme nie preto, že by robila nasledujúceho dediča trónu nešťastným. Môj hlupučký brat mal to najkrajšie a najjemnejšie stvorenie, ktoré sa pod južanským slnkom našlo, žial nikdy si ho dostatočne necenil a to krehkú madame trýznilo. Nevidel madame do najplytšej hĺbky srdca, bol tak zaslepený jej odannou pokornosťou, že na to, že ho Izabela v skutočnosti vôbec nemiluje, nikdy nepomyslel.
To, že úbohé stvorenie po jeho boku je nešťastné, ale za to dobrým a figliarskym hercom s dvoma maskami nikdy nezistil.
Všimla som si to už dávnejšie. Bolo to ťažké spoznať, kedže smútok na jej tvári nevyrýval žiadne stopy potom, že by sa trápila. Živá tvárička, dokonale oválna a zblednutá z Uhorského slnka, vyzerala ako keby patrila najšťastnejšiemu človeku na svete. Bola to však len pekná maska, jej vnútro muselo byť úplne iné. I zvlnené pery sa dokázali usmievať s toľkou láskou na nenávideného manžela a jeho rodinu. A aby sa obrnila, svoj mladý slávičí hlások vyformovala na ten najmedovejší smiech, že každý na ňu len s úprimným šťastím pozeral, keď sa smiala. Nikto si však neuvedomoval, že túto trudnomyseľnú princeznú treba zachrániť pred pádom na dno.
Čo ju prezradilo boli jej tmavé vášnivé oči, ktoré vždy zbĺkli južanským temperamentom, keď ju Jozef bozkal na pery. A inokedy boli so zvláštnou plachosťou prázdne a hlboké, ako dve studničky, ktorým nevidno na dno. Zväčšia stuhnuté a neprirodzene kamenné. Nebola v nich žiadna vykresaná iskierka, ktorá by dokazovala, že je aspoň trochu šťastná.
Aj dneska, tak ako inokedy, pri večeri živo zabávala hostí s historkami zo španielskeho dvora. Smiala sa, usmievala sa a vyzerala ako šťastná mladucha v rozpuku života.
Bola som tak zaujatá sledovaním jej očí, že som si nevšimla, že by to mohlo byť nápadné. Áno, i dneska jej oči meravo hľadeli inam. Akoby boli odtrhnuté od tohto sveta. Uprené niekam, kde by bola šťastná a slobodná. Niekam, kde by ju osud korunnej princeznej nepotláčal a nevtláčal jej do života podradnú rolu.
Oči sa jej placho dotkli mojej tváre a ja som splašene pustila strieborný príbor, keď som si uvedomila, že ma pristihla pri čine. Sklopila som tvár do dlaní od toľkých pomykov a modlila sa, nech moje rozpaky nevidí. Izabela bola však citlivou pozorovateľkou, neverila som, že by jej niečo uniklo. Dych sa jej prekvapene zarazil, ako keby neočakávala moju reakciu.
Večera prebiehala v napätom súboji našich očí. Madame ešte nikto natoľko nezaujal. Len sedela a hľadela, oči sa jej zvláštne iskrili a objavila sa v nich tá vášnivá nežnosť, ktorou bola schopná obdariť stvorenie božie.
Cnosť a etika nedovoľovala odísť zo stola do vtedy, kým cisárovná nezloží obrúsok ktorým si utrie ústa. Poslušne som sklonila tvár ku stolu s rukami zovretými v päsť. Madame už dojedla. Cisárovná sa usmiala a položila čistý obrúsok na stôl. Zhovievavo som sa s ostatnými pomodlila večernú ďakovnú modlitbu, ktorou sme ďakovali milostivému Bohu za dobré jedlo a prosili ho o bezpečnú noc a spánok.
Bozkala som drahú matku na vráskavé líce a rýchlo uháňala do svojej komnaty, kde som prudko vrazila dnu a s úľavou za sebou zabuchla dubové dvere, skôr, než ma stihla Izabela odchytiť na jednej z prázdnych chodieb. Jej vyzývavý pohľad ma vyslovene dráždil. Bola to prisilná osobnosť na to, aby som jej to vrátila.
Izabela. Už len to meno znelo dokonale. Izabela Parmská, manželka môjho brata Jozefa. To meno ma poburovalo, ale zneisťovalo zároveň. Čo vo mne zvírilo tieto nepoznané city? Čo sa to v mojej mysli deje a prečo mám z Izabely taký zvláštny pocit?
Rozpačito som si uvoľnila vlasy a rozpustila si ich voľne okolo ramien. Zlaté mihotavé ihlice, ktoré som v účese mala zapichnuté, som položila na nočný stolík ku skvostom, brošniam a prsteňom. Zobrala som huňatú kefu a s myšlienkami úplne inde som si prečesávala pramene. Pomaličky, od hora dole, tak aby sa vlasy leskli zlatou farbou vo svetle krémovo bieleho tienidla.
Počula som ťažkopádne kroky Marianny, ktorá prechádzala okolo mojej izby do svojich tmavých komnát, detský krik Márie Johanny a Márie Gabriele, ktoré podo mnou čosi robili. Počula som matku kritizovať mladučkú Máriu Amáliu, lebo trucovitá slečna nedojedla večeru a taktiež som počula ako sa Mária Alžbeta sťažuje svojej komornej a intrigánsky sa pri tom chichoce. Bolo rušne, na taký neskorý večer, ale bolo to už zvykom, že dievčatám sa ešte nechcelo spať.
Všetko to prerušilo náhle zaklopanie, energické a pružné, na dubové dvere mojej komnaty. Otočila som vyrušene tvár za zvukom. Zrejme prišla slúžka doniesť večernú šálku čaju. Cisárovná nakázala aby deti pre istotu pili medové čaje, keďže sa zase rozšírila epidémia ovčích kiahní. Neodpovedala som, len položila hrebienok na stôl a mĺkvo sa zahľadela do zrkadla. Slúžka odíde, ak ju nepozvem dnu.
Dvere sa však roztvorili a ja som sa rozhorčene obrátila prichystaná slúžke vynadať, čo je to za drzosť, vstúpiť bez môjho dovolenia. Ale nebola to slúžka. Jazyk mi zdrevenel, a ostala som primrznuto stáť na mieste pred zrkadlom.
Do miestnosti vtancovala Izabela. Takmer akoby sa vznášala a ani sa nedotýkala špičkami nôh podlahy. Vyzerala tak mlado a pružne, keď z nej opadol smútok. Rozpačito som sa uklonila.
,,Och madame, práve som sa chystala na blahodarný spánok, preto som nezačula Vaše klopanie. Čo Vás sem privádza túto neskorú hodinu?“
,,No tak Mimi, zahoď to vyumelkované správanie, sme samé. Vieš, prišla som sa opýtať na tvoje správanie počas večere. Deje sa niečo?“
Prešla som okolo nej a zamkla izbietku na kľúč. Nechcela som, aby sem práve prišla matka s tým, že ma skontroluje či spím. Chvíľu som sa len prechádzala hore dole po izbe, ale potom som sa pozrela madame hlboko do mäkkučkých očí a vykoktala zo seba narýchlo zosmolenú vetu:
,,Zdali ste sa mi smutná, madame. Ako to, že to dokážete takto v sebe uzamknúť? Veď je to prehnané!“
Madame zalapala po dychu a prekvapene sa začala brániť, čiže očividne vedela, o čom je reč ,,Nie som smutná, či to nevidíš? Som tým najšťastnejším človekom pod slnkom. Ľúbim tvojho brata, tvoju rodinu, prečo by som mala byť nešťastná?“
,,Chápem Vás, madame, ale nemusíte mi klamať. Ak sa o tom nechcete rozprávať, stačí povedať a ja prestanem. Viem, že je pre Vás táto téma bolestivá...“
Izabela sa ku mne priblížila, kŕčovito ma chytila za tenké zápästie a neveselo dopadla na kolená. Zhrozene som ju zachytila do náruče a tiež som pokľakla vedľa nej. Naše bledomodré šaty sa rozviali do kruhov. Z smutných tmavých očí jej tiekli priezračné slzy a stekali po bledých lícach. Púder jej stekal po načervenaných líčkach. Zlomeným hlasom sa sťažovala.
,,Máš pravdu, je to bolestivá téma. Nenávidím to tu, čo je to za život korunnej princeznej, ktorú spojili s princom kôli politickým dôvodom a nie z lásky? Čo je to za život, keď spím a prebúdzam sa vedľa manžela, ktorého nenávidím? Mimi, ani nevieš aký ťažký osud princeznej ťa čaká, pokiaľ nebudeš mať na výber, tak ako ja.“
,,Drahá, madame, je mi vás nesmierne ľúto. Chcela by som vám vyčariť radosť na tvári, keby som mohla. Chcela by som vám z očí odstrániť ten povlak smútku. Ale neviem, či to dokážem!“
,,Mimi moja, dokázala by si to, ale zároveň aj nedokázala. Bojím sa, že ťa stratím, jediné stvorenie na tomto svete, ktoré ľúbim, za ktoré by som umrela s dýkou medzi rebrami,“ s plačom zaborila tvár do mojich ňadier ,,Chcem ti umrieť na prsiach, zbožňujem ťa, drahá Mimi, ale nechcem ti zničiť život, nechcem ti spôsobiť bolesť mojou bolesťou!“
Jemne som ju hladila a bozkávala do čiernych vlasov a na líca ,,Madame, urobím všetko čo bude v mojich silách, aby ste boli konečne šťastná.“
,,To je od teba milé, najmilšia moja, ale či to nie je zvrátené, proti božským zákonom sveta, aby sa princezná búrila proti svojej rodine? Proti svojmu drahému manželovi? Už neverím v boha, spôsobuje mi bolesť a úzkosť. Neverím v to, že kňažné a ďalší božský sluhovia pomáhajú vo vystavaných kláštoroch!“ šepkala madame vzrušene a uchopila moju tvár do dlaní ,,Za čo ma tresce, Mimi? Za to, že som vzplanula láskou ku niekomu inému a nie ku svojmu manželovi, ku ktorému ma posunili ako šachovú figúrku na šachovnici?“
Nenachádzala som v tej chvíli slov. Všetky sa mi zasekli v náhle žhúžvavenom hrdle. Bála som sa neveriť v Boha, štiepili mi to do hlavy od malička, že mám ctiť zákony božie, modliť sa a nehrešiť. Počúvala som piesne potulných spevákov, oblečených v smiešnych kostýmoch, videla som mnoho obrazov, ktoré maľovali na našom dvore mladí šarmantní umelci. Každý videl Boha inák. Čo ak ale naozaj nejestvoval? Zacítila som v prsiach náhlu prázdnotu a ničotu. Ako keby som stratila niečo, čo mi je drahé - vieru, že niekto na mňa dohliada.
,,Madame, ste rozrušená, nehovorili by ste takéto veci, keby ste neboli pod ťarchou zármutku. Odpočiňte si, porozmýšľajte nad tým, čo hovoríte, ráno bude napokon lepšie,“ zašepkala som a utešujúco som ju hladila po pôvabnom obličaji ,,A zajtra ráno, zapriahneme kone a pôjdeme sa prejsť popri Dunaji a znova sa porozprávame. Sľubujem vám, že zmeníte názor na Boha, ale taktiež vám sľubujem, že budete šťastná.“
Nič nebolo dôležitejšie ako šťastie mojej Izabeli.
Čas ubiehal, dni sa míňali a ja som čoraz viac spoznávala Izabelu Parmskú, moju drahú švagrinú a priateľku. Ukázalo sa, že Madame vie ľúbiť rovnako ako všetci ostatný ľudia na svete, len to dokazovala zvláštnym spôsobom, ktorý som nedokázala pochopiť. Trvalo mi dlho, kým som získala jej dôveru a odannosť natoľko, aby sa mi so všetkým zdôverila. Stále si húdla svoje, že ma nechce svojimi problémami zaťažovať a trápiť. Viac ma však trápilo, ak mi nechcela povedať, čo jej vlastne je.
Cítila som však potrebu svoje dievčatko chrániť, akýsi materinský pud, nazvite si to ako chcete. Na moju maličkú Izabelu to fungovalo a ja som došla k záveru, že potrebovala len niekoho o koho by sa mohla oprieť. Postupom dní sa naše puto prehĺbilo ešte viac a už to neboli len dôverné prechádzky v parčíku, jazdenie na koni, jemné úsmevy a nevinné pohľady dvoch kamarátiek. Cítila som, že je to aj niečo viac, že je to niečo neobjavené a nepoznané, že je to niečo, čo som ešte v živote necítila. Ona tomu hovorila láska a ja vduchu tiež. Vždy som však túto myšlienku zahnala preč, bol to predsa hriech, myslieť na dievča, navyše vydaté za môjho brata.
Písali sme si každý deň lístočky a odkazy, ktoré sme si vymieňali po služobníctve. Dneska mi nebadane slúžka doniesla aj so šálkou večerného čaju maličký odkaz skrytý pod obrúskom. Nedočkavo som sa doň zadrapla a s úsmevom si prečítala tých pár riadkov a pozorne prechádzala prstom po každom slovku, po každej slučke, litere a bodke. Všetko čo bolo písané váhou jej teplej ruky, malo pre mňa omnoho väčšiu cenu, ako hocičo iné. List mi zapálil líca červeňou a vyčaril na perách šibalský úsmev, ktorý by azda chápala len ona.
,Sladký spánok, sestra moja,
práve sa ukladám na spánok, ale chcem Vám ešte napísať pár slov, pred tým, než zaspím s úvahami o Vás a o Vašom krásnom úsmeve, ktorý by som si želala toľko vidieť. Adieu, chcela by som byť pri Vás a sledovať Vás zo spania a rozmýšľať, čo sa Vám tak asi sníva, moja najdrahšia. Stačilo by mi už len to, že by som cítila teplo Vášho tela. Môžem povedať, že som plná nedočkavosti Vás zase uvidieť.
Adieu, bozkávam Vás a zbožňujem tak, že to neviem vypovedať slovami a vrhám sa k Vašim nohám...´
Prsty sa mi zachveli, keď som list dočítala. Donútila som sa si ten text prečítať ešte niekoľko krát, aby som ho vedela spamäti a v noci mohla rozmýšlať o jej slovách, ktoré vyznačila len pre mňa. List som napokon uložila do malej šperkovničky a pretočila malým zlatým kľúčikom, aby som ho bezpečne uchovala pred zlom svetských očí, ktoré by mohli toto nevinné tajomstvo zneužiť.
Sladké opovrhnutie som zakončila. Obliekla som si cudnú čipkovanú nočnú košieľku po kotníky a uložila sa pod páperovú perinu už zohriatu od ohrievacej fľaše. Sledovala som plamienok sviečky ktorá sa kmitala v tme a hádzala tiene na tmavé steny. Míňali minúty, hodiny a napokon sa ozvali zvony Františkánskeho kostola, ktoré hlásili polnoc. Dvanásť zvučných kovových úderov zaniklo s príchodom nového dňa. Usmiala som sa a privrela oči.
Dvere sa ticho otvorili. Začula som ťapkanie bosých nôh o podlahu. Izabela, v rovnakej bielej košieľke a s rozpustenými tmavými vlasmi sa jemne sklonila ku sviečke, zošpúlila pery a sfúkla ju. Tenký pĺžik dymu unikol cez rozviate belostné záclony rovno do letnej polnoci. Posunula som sa a nechala ju nech sa ku mne schúli. Spokojná preplietla naše prsty a obe sme sa rozpačito zasmiali. Po chvíli sa ku mne pritúlila ešte bližšie a položila mi tvár do zdvíhajúceho sa hrudníka. Spokojne zavzdychala a stisla mi ruku ešte náhlivejšie a silnejšie a ja som stisk opätovala.
Miestnosť sa ponorila do tmy a ticha.
Nadránom sa Izabela ticho vyplížila z mojej izby a nechala ma polospiacu v posteli a sama sa ponáhľala do tej svojej, manželskej s mojím bratom Jozefom. Môj brat mal vždy tvrdý spánok, takže si nikdy nič nevšimol a napokon to nebolo tak často, jeho mladučká manželka sa mohla vyhovoriť na nepokojný spánok. Sama som sa cítila zvláštne bezradná, keď som ju necítila vedľa seba, nemohla som si okolo prsta omotať dlhý prameň jej hebkých vlasov a taktiež keď som necítila teplo jej tela. Spala som sotva hodinu, potom prišla komorná a s veselým úsmevom odhrnula záclony na okne. Prudké svetlo mi rozlepilo unavené oči.
,,Madame, už je ráno! Vyzeráte unavene, kedy ste to šli spať?“ ozvala sa káravo a zo šatníka už aj vyberala modré šaty, topánočky s perličkami a korzet a urýchlene mi ich pripravila na stoličku ,,Čaká vás ranňajšia modlitba, preto sa treba rýchlo pripraviť, nech ste očarujúca!“
Rozlámaná som vstala z postele a vtedy sa komorná nepokojne obrátila k mojej tvári a podišla bližšie ku mne.
,,Čo je to za zvláštnu vôňu, slečna? Cítite to?“
,,Vôňu?“
,,Takú som jakživ necítila, podobá sa to vôni mora, dokonca by som si trúfla povedať, že i kuchynskej soli.“
Dobre som vedela, čo to môže byť, ale nahlas som to nevyslovila.
Prežili sme spolu tie najkrajšie dni a noci. Dievčenské rojčenie nebola len naša zábavka na zahnanie nudy. Prerástlo to až do takého silného puta, že som si nevedela deň bez mojej najdrahšej Izabeli predstaviť. Chvíľu to vyzeralo, že zabudla na svoje trápenie, oči sa jej vyjasnili ako letná obloha, ale potom spadla do toho zase a ešte hlbšie ako pred tým.
Rozpoltenosť z toho, že nemôže byť len so svojimi milovanými, ale aj so svojím nenávideným neohrabaným manželom, ju ničila natoľko, že prestala veriť, že sa niekedy z toho dostane. Po jej troch potratoch, ktoré u nej vyvolali myšlienku, že nie je schopná splodiť vytúženého mužského potomka, ktorého tak veľmi Viedenský dvor očakával, jej depresie začali už aj hraničiť s túžbou po smrti. Túžba po smrti a smrť zohrávala v myslení môjho nevšedného a rozorvaného dievčaťa hlavnú úlohu. Bola nimi priamo posadnutá. Melancholicko-depresívne rozpoloženie arcivojvodkyne ma trápilo väčšmi, ako som očakávala. Nedokázala som ju rozveseliť už ani ja. Už som len čakala na správu o jej smrti. Netrvalo to dlho, medzi poslednými listami od nej sa to potvrdilo.
,Moja najdrahšia Mimi,
môžem povedať, že mi tajomný hlas osudu oznámil blízku smrť, a táto predzvesť vo mne vyvolala miernosť a odovzdanie, ktoré nechápem a ani ich neviem opísať. Vidím, že posledné týždne som Vám spôsobila len bolesť na tvári, nemyslite si, že Vaša snaha, utešiť ma, mi nepomáhala, nebyť Vás umrela by som od žiaľu, len vy a moja láska ku Vám, ma drží tých pár dní, aby som sa s vami rozlúčila a posledný krát Vás objala a bozkala Vaše pery. Boli ste pre mňa všetkým, za posledné tri roky sa naše srdcia zblížili viac, ako je to správne, videla som, že Vás trápilo, či to nie je hriech boží. Váš pokus, donútiť ma, veriť v milovaného Boha, sa Vám nepodaril, nevidím dôvod v neho veriť, drahá moja, a viem, že to nemá cenu, keď v blízkych dňoch skonám. Želala by som si, Vás naposledy vidieť, aby sme posledný krát urobili to, čo sme robili cez iné večery, aby sme spojili dych v jednom a aby som ešte raz, posledný raz, počula tlkot Vášho milostivého srdca. Dúfam, že som vás nezarmútila týmto listom, lebo slzy vo vašich modrých očiach, je to posledné, čo by som chcela vidieť...Adieu, bozkávam Vás, čo najvrúcnejšie....´
V tej noci mi posledný krát prišla sfúknuť sviečku na stole. V tej noci som sa posledný krát posunula, aby sa mohla ku mne pritúliť a objať ma svojou váhou tela. Hoci jej dotyky boli strhané a bez života, bola som rozhorúčavená ako pred tým. Láskanie mojej najdrahšej mi rozmaznávalo telo natoľko, že na chvíľu sme obidve zabudli v akej situácii sa nachádzame a obom sa nám v očiach odzrkadlila tá túžba po tele tej druhej. Bozky pretrvávali do skorého rána ako posledné zúfalé vyznanie, v ktorom sme sa pokúšali vyjadriť, za tých pár hodín, ten obsah všetkej lásky, čo sme pociťovali ku sebe.
,,Buď pri mne, keď budem zomierať, Mimi, “ zašepkala Izabela pred odchodom do svojich komnát ,,Drž ma za ruku a nepúšťaj ma do poslednej chvíle. Prosím ťa o to.“
,,Možno si to milostivý Boh v poslednej chvíli rozmyslí,“ zašepkala som mlčky, oči som mala plné sĺz. Izabela sa len usmiala a nesúhlasne pokývala hlavou.
,,Neverím v boha, drahá moja, či som ti to už nevravela nespočítateľne krát?“
,,I tak sa budem modliť! Možno ma vypočuje!“
,,Mimi, neplytvaj zbytočne láskou k bohu, budeš sklamaná. Budeš veľmi plakať, keď odídem?“
,,Radšej už choď, choď už! Už teraz nemám ďaleko k plaču.“
Izabela poslušne vycúvala z miestnosti a zatvorila dvere. V tej chvíli som sa kŕčovito rozplakala do bieleho vankúša, nasiaknutého jej sladkou vôňou a bezvládne sa zviezla na zem v bolestivom žiali. Ach moja drahá, Izabela...
Izabela naozaj zomrela. Dva dni pred smrťou ešte porodila dievčatko, ktoré nazvala po mne - Mária Kristína - ale to skonalo tiež. Na Viedenskom dvore panoval smútok, cisárovná, Jozef a všetci na zámku boli z blížiacej sa smrti princeznej zlomení. Dostala ovčie kiahne. To znamenalo istú a neodvrátiteľnú smrť.
Pár hodín pred smrťou jej dali, na jej chabé protesty, posledné pomazanie. Bola som jediná koho si ku sebe zavolala, pár minút pred skonom. Prstami som ju hladila po rozpálených lícach, nepekne zohavnených od červených fliačkov a počúvala jej blúznenie a prosby. Držala som ju za krehkú dlaň a sledovala slzy v jej očiach, ktoré jej vytiekli od toľkej bolesti, čo jej kiahne spôsobovali. Jej oči však žiarili, že opúšťa tento svet, hoci bezo mňa, a ide ta, kde bude slobodná a šťastná.
,,Mimi. Ach Mimi, ľúbim ťa,“ zašepkala ,,Drž ma až do...samého konca.“
,,Neboj sa, som tu pri tebe. Až do samého konca.“
Jej ruka sa mi kŕčovito zaryla do dlane, z očí jej vytieklo ďalších pár vlhkých sĺz, na to znehybnela a prestala dýchať. Zovrela som bezvládnu rúčku v potlačovanom plači, bolo však po všetkom, Izabela naozaj zomrela a mňa nechala samú, napospas božskému osudu, ktorému som prestala veriť.
Tam kde Izabela skončila, ja som začínala. Odznova a bez nej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
purenarcissism
17. 6.júna 2012 20:20
cítim sa ako Isabela.
Napíš svoj komentár