Viete čo? Som v paži. Totálnej.
Bude večer. Budem stáť tam hore a pozorovať ľudí pod sebou. Budem ťa hľadať pohľadom. Nemáš šancu ma vidieť. Jedine, ak by si sa pozrel hore. Budem sa triasť od zimy. Určite si nevezmem na seba nič teplé. Možno tak šál, ktorý si potom obkrútim okolo okrúhlych pliec.
Bude večer. Budem stáť na prvom poschodí Hlavnej Stanice, tam kde sú tie mastné reštaurácie a bufety. Tesne nad hlavným vchodom. Budem hľadať chlapca čo má stosedemdesiatosem do výšky a batoh na chrbte.
Bude večer. Päť minút pred deviatou sa zamknem na dámskych toaletách, sklopím špinavú dosku a rozplačem sa od zúfalstva a toľkého šťastia. Budem plakať ticho, aby ma nikto nepočul. Budem sa báť vyliezť von. Vypáči ma odtiaľ tá tetka čo vyberá centovky za vstup.
Bude večer. Mikrosekundu budem ľutovať, že nie som radšej doma, že sa neučím radšej fyziku a chémiu, alebo že nie som radšej so Skippikom, ktorý mi kladie primitívne otázky a ja mu na ne ešte primitívnejšie odpovedám. Ale tá mikrosekunda strachu sa vytratí.
Bude večer. Oznámia príchod tvojho vlaku. Budem mať ruky zopnuté v kŕčovitej modlitbe. Potom sa rozbehnem vo svojich zafúľaných teniskách na prvé poschodie a chytím sa zábradlia a nechám sa ofučať studeným vzduchom.
Bude večer. Možno si kúpim v trafike cigarety a potom ich podarujem nejakému cigánskemu decku. Ako darček. A možno pre nich nechám aj pár drobných. Možno si počas toho neznesiteľného čakania roztrieskam všetky peniaze na kofolu v bufete.
Bude večer. Uvidím ťa. Budem ešte pár sekúnd vyčkávať. A potom budem prášiť po schodoch dole, tenisky budú pišťať a prípadne sa mi rozviaže i šnúrka. Zaviažem si ju a budem kráčať ďalej.
Bude večer. Uvidím ťa tesne blízko seba. Tvoj chrbát. Ešte ma nevidíš. Ale možno už podvedome cítiš, že som tam. Skôr než sa nazdáš, zakryjem ti oči a zaborím nos niekam do krku. Nadýchnem sa tvojej vône. Kolená sa mi budú triasť a ledva sa na nich udržím.
,,Hádaj, kto som?“
Bude večer. Ako budem vyslovovať tieto slová, v polovičke sa mi zlomí hlas a druhú polovičku odkrákam chrapľavým fajčiarskym hlasom. Nechám ťa hádať. Budem počúvať, ako to rozdýchavaš. Budem počuť niečo typu: ,,Ivi, nerob somariny.“
Bude večer. Obrátiš sa a...
Viac si už netrúfam pomýšlať. Odtiaľto je moja budúcnosť veľmi hmlistá a nejasná. Netrúfam si myslieť niečo viac. Nechcem to rozpitvávať do hĺbky a čeliť zbytočnej nádeji.
Takže sa uvidíme. Pokračujeme. Naša hra a náš nový začiatok.
Otočíš sa a...
P.S. Prepáč Narazuvdornaa. Ani dneska nie. A tuším si dneska dovolím pozmeniť jednu zo svojich viet. Chlapi nie sú kokoti.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Já mám primitívne otázky ?