Primačacila sa druhá a prisadla si k tej prvej. Nastolila sa na rovnakú polohu. Hlava drzo vztýčená, chvost stočený okolo nôh. Vyzerali ako zrkadlový odraz narúšaný len okolitou krajinou a ich nerovnakou sfarbenosťou kožúšku.
Ich trpezlivosť a nehybnosť bola zarážajúca. Nevyľakal ich ani brechajúci orech, ani ľudia chodiaci okolo nich, ani trúbenie premávky či hučanie otvárajúcich a zatvárajúcich kontajnerov.
Po nejakom čase sa tam priplížila ďalšia tenkozrenicová okaňa, sadla si opodiaľ od tých dvoch, ale stále blízko nich, tak aby ich človek priradil spolu do jednej grupy. A napodiv – sadla si a obkrútila chvost rovnako ako tie chlpaté slečny pred ňou.
A potom prišla konečne ona. Ružovolíca, plavovlasá, v háčkovanom svetre a tajomným mačacím úsmevom. V igelitovej taške Billa skrývala striebristé poklady železných konzerví a granúl.
,,Ahojte, mrňatá moje.“
Tri malé osôbky prikráčali ku nej, podráždene mňaukli a obtočili chvosty okolo jej dvoch nôh, ako keby sa chceli ku nej navždy pripútať a nikdy od nej neodísť. Zasrstili jej na pamiatku celé tmavé nohavice. Dáma však na to neskočila. Ani jednu nepohladila, ani jednej nedala najavo, že pre ňu niečo znamená.
Nasypala im, otvorila Whiskas a odišla. Mačky sa pustili do žrádla, oblizovali si papuľky, ale stále sa smutne obracali na miesto, kadiaľ odišla. Ktovie, čo sa im preháňalo v tých malých ušatých hlavičkách. Smútok? Radosť? Vďačnosť?
Občas sa cítim ako taká pouličná mačka. Čakajúca na múriku pri oknách domu, berúca každé pohladenie, každú malú pozornosť. Mňaukajúca o lásku, vtierajúca sa do náručia, prepletajúca sa medzi nohy ignorantských ľudí.
Niekedy som rovnako urážlivá a falošná a teatrálne melodramatická. Mám nepestované pazúre a škriabem, ak niekto prekračuje moje hranice a berie mi moju slobodu. Viem si ľudí získať, ale rovnako ich viem aj stratiť.
Občas si ma niekto vezme ku sebe a pomačací sa so mnou. Dám mu všetko. Potom ma však opustí. Niekedy sa ešte vráti. Niekedy. Je to každý deň, potom každý týždeň, mesiac a potom sa už nevráti nikdy.
A rak mi neostáva nič iné, len nehybne čakať pri smetiakoch a čakať na to, kto ma pohladí.
A ten kto si ma vezme natrvalo, tomu sa dostane toľko mačacej lásky, ako nikomu inému.
Mňau.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
"Majestátna mačka krivá ako váza s chvostom obtiahnutým pozdĺž svojich ponožkovitých labiek." táto bola úžasná. dôkaz, ako nádherne sa dá hrať so slovami
3
nesedi mi to k tvojmu nicku, keby to beriem zo zoologickeho hladiska
ale inak...
ale inak...
4
ja sa občas cítim ako túlavý pes, ktorý škrabe na každé dvierka a jediné čoho sa dočká je odpoveď typu: jedlo nemáme, lásku nedáme
Napíš svoj komentár
celé, dokonalo napísané. slová ako primačacila ma dostali.