-A nemôžem? Blíži sa zima. Neviem, či som zamilovaná. Som len jednoducho šťastná.
-Ty sa máš. Predstav si, ja som sa rozišla zo starým. Myslím, že je to tým, že sa blíži zima.
-Hm. Chceš cigu? Dneska som dostala vreckové.
-Ale dám si.
Inák tento týždeň ubieha nanajvýš monotónne a zabudovaný stereotyp sa stáva ešte väčším stereotypom. Som človek, čo sa naučil žiť z maličkostí, ako je napríklad ranná šálka kávy s mliekom, hodina biológie v škole, nový zápisník alebo cigarety. Sú to veci z ktorých mám radosť.
Ale mám taký pocit, že ma už každodenné maličkosti prestali baviť- som unavená, nesústredená a keď si kúpim aj niečo väčšie, nedokažem sa z toho tešiť tak ako pred pár dňami. Je pár ľudí, ktorý by ma z nudnej reality dokázali vytiahnuť, ale nemajú čas- buď sa drvia na monitory, alebo sú ďaleko a nemôžu ísť von. Nieže by som bola smutná, to nie, som len akási... ubitá. Prišlo to tak rýchlo a nečakane a zrazu som si uvedomila, že niektoré týždne sú jednotvárne a fádne a ja sa cítim, ako keby som žila len v čierno-bielom svete, aký býval na starých televízoroch, ktoré sa nevedeli naladiť.
Všimli ste si ako v pondelok rýchlo popadali listy? Bola som nemilo prekvapená, keď pod pustými konármy stromov som našla hŕbu farebných listov. A o deň na to prišlo prvé zasnežené ráno. Bol to celkom šok, lebo som to zistila, až keď som vyšla z brány a pod nohami sa mi zjavil mokrý a roztopený sneh s otlačkami topánok. Bolo to moje prvé ráno, čo som si dala pekne načas a so cigaretkou v ruke som kráčala po snehu ako očarovaná. Vo vlasoch mi zostávali snehové vločky, ktoré na prvý pohľad vyzerali ako veľké lupiny. Ach, veľmi romantické ale prvý sneh má jednoducho svoje kúzlo. Veci ktoré sú prvé, hoci sa opakujú po istých intervaloch, sú vždy podmanivé.
Všetci hovoria, ako je chladno a aký sú smutný. Hovoria o rozchodoch, o klamstvách, o hádkach s priateľmi a rodičmi. Už nikto nechodí von, lebo sa musí ponáhlať domov a učiť sa. Svet mrzne a ľudské srdcia s ním.
Ja som tu jediná, ktorá sa dokáže s ťažkým srdcom usmievať. Hovorím s ťažkým preto, lebo ako počúvam priateľov, ktorý sa rozchádzajú so svojimi partnermi, chytá ma za srdce akási spomienka, na ktorú by som najradšej zabudla. Nie je silná, ani smutná, je to len akási citlivá pripomienka, na ktorú by som aj zabudla, keby mi ju nikto nepripomenul. A taktiež sa vo mne prebúdza pocit neskutočnej nehy a lásky, ale nemám ju komu dať. V poslednú dobu sa túžim k niekomu len tak pritisnúť a počúvať ako rozpráva. Mám chuť niekoho objať a povedať mu, ako veľmi mi spríjemňuje život a aká som s ním šťastná. Ostatný sa ukladajú na spánok a ja sa prebúdzam. Ostatný sa rozchádzajú, lebo nechú vzťahy a ja túžim byť milovaná. Hovorí sa, že láska kvitne s letom a u mňa je to (samozrejme ako vždy) naopak
Po dlhom čase som si opäť pripustila, že dokážem zase niekoho ľúbiť. Už ako malá som sa dokázala rojčivo zamilovať detskou láskou do spolužiakov v škôlke. Dokonca aj prvá moja pusa bola v školke Hoci to ťažko nazvať pusou, kedže som si ju musela vynútiť tým, že som ukradla jednému chlapcovi kýbliček a takmer mu rozbila plastovou lopatkou hlavu. Po siahlodlhej pauze, som zase nepríjemne zapálená a vášnivá. Doteraz som reagovala na komplimenty s chladným úsmevom a dotyčného som odpísala ironickou poznámkou. A teraz? Nepodstatný kompliment ma rozpáli do žerava a najradšej by som to aj odplatila, ale v tom momente stratím reč a moje líca vzbĺknu nepríjemnými fľakmi, ktoré často nemám- proste z drsňáčky bez vzťahov sa stáva opäť maličká hanblivka.
Teším sa na zimu. Uvedomujem si, že je priskoro, aby som niečo také tvrdila, ale teším sa na ňu. Na tie chladné, tmavé noci v ktorých bude žiariť belostný sneh, na zľadovatelé ráno, čo sa budem šmýkať na zmrznutom chodníku a smiať sa na svojej vlastnej nemotornosti. Na sneh ako celok. Zimné prázdniny vždy bývajú tak príjemne uvoľnené a po dlhom pol roku sú dva týždne voľných dní obrovskou útechou- aspoň pre mňa. Neteším sa len na darčeky a Štedrý večer a ten otrasne hlučný Silvester, ale na zimu. Na jagavé sviečky v kostole a trhy s medovinou. A že zima je studená. Má svoje čaro
Myslím, že tento blog, nemá nijakú hlbšiu pointu o ktorej sa budem krútiť dookola. Je o zime, o láske, o ľudoch ktorý sú okolo mňa, o snehu a o mojich pocitoch a myšlienkach. Je to len plytký blog, ktorý som napísala len preto, aby som vyfiltrovala všetky svoje pocity. Ak niekto pocíti hĺbku tochto blogu, budem milo prekvapená.
Ale už idem spať. Zapálim si ešte jednu na dobrú noc, uvarím čaj s citrónom a idem spať. Pokiaľ zaspím. Zase sa u mňa prejavila nespavosť. Budem spať s rozpaženými nohami a rukami, len aby som našla vhodnú polohu.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Vieš že mi pripomínaš mňa?
Seriózne, keby som mal morálnu silu znova začať blogovať by môj blog vyzeral podobne (aj štylisticky) Behajú mi v hlave podobné myšlienky... Zima má svoje čaro Ja mám zase pocit že v zime má deň 20 hodín, nestíham ani zomrieť
A na okraj, aj zmrznuté ľudské srdcia sa dajú roztopiť, hlavne keď máš v sebe tú hrejivú vášeň ako hovoríš, utekaj medzi ľudí a rozmrazuj! Môžeš byť pre druhých slnkom v týchto tmavých dňoch