Ona.

Bolo to chvíľkové poblúzenenie. Z jej strany. Ty si to ani nečakala. Oči si mala upretý len na jeden bod- na film. Na krátku chvíľku chcela získať tvoju pozornosť. Zadriapla nechtíky do vankúša a vytrhla si ho z kŕčového náručia. Vankúš bol už len nepodstatnou kulisou medzi vami.
Vyčítavo, ale zároveň nechápavo si na ňu pozrela ,,Neber mi môj vankúš.“
Primkla sa k tebe a zatlačila o stenu. Ruka vyhľadala tvoju pevne zovretú dlaň a prekrížila tak vaše prsty. Usmievala sa. Usmievala sa očami.
Chvíľu si len pozerala. Myslela si si, že sa po chvíli provokovania odtiahne. Vždy to tak robila. Vždy sa s tebou pohrala a potom odišla.
Tentoraz to vydržíš až do konca a nedáš jej to najavo. Nemáva to s tebou. Nič to s tebou nerobí.
Smiala si sa sama sebe. Znelo to hystericky. Nič to s tebou nerobí?
Nie, nerobí. Si úplne apatická.
Daľší výsmech. Nebud bizarná.
Naozaj. Som kľudná.
Akoby počúvala tvoje myšlienky a primkla sa k tebe bližšie. Tvoje srdce sa na tento povel rozbúchalo a nakoniec podľahlo. Vedela si, že si červená a že sa ti začínajú lesknúť oči.
Len nezavieraj oči. Bude to vedieť.
Ale rozveselilo by ju to.
Ale teba by to zranilo. Nezavieraj oči. Sústred sa na niečo iné. Maj v sebe pud sebazáchovy.
Stretla si sa s jej očami. Nevnímala si nič, len jej nebezpečnú blízkosť. A...prižmurovala oči. Poznala si tento pohyb. Chcela ti dokázať, že si slabá?
Odtiahni sa. Chyť ju za plece a odstrč ju.
Jej pery sa dotkli tvojich. Dych sa ti stratil v hlbinách pľúc.
Odtiahni ju od seba. Je to jednoduché, je to obyčajný človek.
Je to príjemné. Vlastne už dávno som chcela aby sa to stalo.
Hlupaňa. Tak ju odtiahni!
Ruka ti vystrelila ku jej pleci. Chvíľu si zvažovala, že ju od seba odstisneš, aj si do nej zakvačila prsty, ale po hlbšom bozku sa ti prsty roztrasene uvolnili. Zašli za šiju a pritiahla si si ju ešte bližšie.
Odtrhla sa s víťazným úsmevom odišla preč.
Ja som ti to vravela. Mala si ostať pri nej chladná. Odtisnúť ju.
Stála si tam s vlhkými perami chutiacimi od jej pier. Zotrela si spomienku na ne chrbtom ruky.
Zober si vankúš a pritisni si ho ku hrudi. Vždy to robíš, ked je ti zúfalo.
Tvoja ruka siahla vedľa a zakvačila sa do vankúša. Pritisla si si ho na líce a zakryla si si tak tvár. Preto si rada objímala malé vankúše, bolo to niečo ako objatie, ktoré ti tak chýbalo.
Pozri sa. Si zase sama. Je to tak ako to má byť...
Prázdna izba, zapnutá mihavá obrazovka v náručí vankúš. Letmý pohľad ku dverám.
Nestála tam.

***
,,A ty? Pravdu alebo odvahu?“ opýtala sa čiernovláska.
Kávičkovali ste v nákupnom centre. Možno ste si chceli výjsť aj do kina. Nahmatala si peňaženku a šokovane si si uvedomila, že nemáš ani cent, možno tak na zaplatenie kávy, ale nie do kina.
Hra- množstvo otázok.
Vždy si bola tak trochu hypercitlivá.
Bála si sa, že príde narad tá otázka, ktorá spôsobuje u teba toľké rozpaky.
Neboj sa, je to len hra, nevinná detská hra v podobe primitívnej hry.
Neznášala si tú hru.
Pravda...
alebo...
...odvaha?
Nemáš odvahu! Bojíš sa.
Ja viem, nepripomínaj mi to. Neznášam ťa, si moje svedomie, ale aj tak ťa neznášam.
Čo ti nemám pripomínať? Že si rojčivý bojko?
Ja ni-.
Tá druhá, čo sedela vedľa teba, do teba šťuchla. A ty si sa začervenala. Musia si myslieť, že si blázon čo sníva už počas dňa.
Pozrela si sa jej do očí- a vybrala si si ,,Pravda!“
Mala si pocit, že si ako otvorená kniha a ona môže čítať medzi tvojmi riadkami.
Otázka, príde otázka.
,,Si- nie, nie. Dám ti niečo horšie!“ čiernovláska sa zasmiala pod svojou večnou baretkou a znova sa roztopašne zahĺbila do rozmýšlania ,,Hmmm,“ ozvalo sa zadumane zo záplavy tmavých vlasov.
No zbohom, to bude otázka.
Neplaš sa.
Rukou si sa jemne dotkla jej prstov, čo mala položené vedľa teba. Kým nepríde otázka.
Ani sa neotočila. Možno si myslela, že to bol náhodný dotyk.
Prečo nereaguje?
Prsty, vaše prsty.
,,Kto pre teba znamená najviac na svete?“
Šok. Dych ti zamrzol na perách.
,,Tak kto?“ opýtala sa tenroraz ona dychtivým hlasom.
Kto? Pre? Teba? Znamená? Najviac? Na? Svete?
Kto- kto asi!
Ticho! Premýšlam nad otázkou.
Nemáš nad čím premýšlať.
Dotknutie vašich prstov- ale to bola určite náhoda. Silné napätie a výdych.
Opäť letmé obtretie končekov prstov o tvoju ruku.
Zdvihla si tvár, jedna z nich sedela ledabo, s nohou prehodenou cez nohu s ležérne zosunutou baretkou a čakala, tá druhá miešala kávu a tvárila sa ako nič.
,,Ja neviem,“ odpovedala si ticho.
Vieš, vieš, vieš.
Nie, nie, nie. Nechcem o tom hovoriť. Nie pred nimi.
Ozvalo sa tiché syknutie, tak aby si to počula len ty. Vedela to.
,,Ideme do kina!“ zavelila.
,,Jú!“ zvreskla nadšene čiernovláska, čo sedela oproti tebe.
Zháčila si sa.
Nemáš...
Zase nemáš.
Rozpačito si si trela špičku nosa.
Ako to povedať?
Prerušila tvoje zúfalé myšlienky a pozrela na teba ,,Ja ti ten lístok kúpim.“
Ona bola vždy tak milá.

***

,,Ty plačeš?“ opýtala sa ťa sesternica, ked si skočila do postele vedľa nej. Leto. Boli prázdniny a vy ste zrovna spolu spali na gauči v obývačke. Inokedy ste sa rozprávali do noci. Dneska si jej povedala, že prídeš neskôr- bola si v klube.
Ešte stále si mala roztrasené nohy. Už dlho si si tak dobre nezatancovala. A nie len to.
Sesternica ťa pohladila po pleci ,,Neplač. To prejde.“
Tanec. A prišla za tebou ona- nie ona, len akási jej nepodarená staršia kópia. Nemohla mať viac ako sedemnásť.
Tak veľmi sa na ňu podobala. Preto si tancovala len s ňou. Len preto si odmietala hŕbu dievčat, čo za tebou prišli- bola si tam prvý a posledný raz.
Už nikdy si sa tam nechcela vrátiť. Bolo to čisto zo živočíšnej túžby.
Mala krátke tmavé vlasy v neučesanom drdole. Tmavohnedé oči. Bacuľaté ramená. Hlasný smiech.
Tancovali ste a...
Potom si sa opila. Alebo lepšie povedané, ona ťa opila. Nemala si peniaze, vlastne mala, na dva poháriky- mala si to tuctovo spočítané. Ale ona ti kupovala daľšie a daľšie. Liala si to do seba ako vodu.
Znova ste tancovali. Tentoraz o čosi zmyselnejšie. Ona sa tlačila na teba, nie ty na ňu.
Bolesť hlavy. Otupené zmysly. Svetlá. Hudba. Strieborný bar. Ľudia tancujúci okolo.
Chlapci. Milý chlapci. Pýtali sa ťa, či si v poriadku. Chcela si povedať, že nie, ale tvoja partnerka ich odbila.
Nedôverčivo odišli a ona ťa bezvládnu zatiahla do prázdnej miestnosti, určenej len na to. To.
Búšenie srdca. Tiché stony.
Hovorila si, že nechceš?
Nepočúvala ťa.
Už si sa ani nebránila. Bola si príliš nemotorná a dengľavá na to, aby si sa bránila. Opitá pod obraz boží. Mala si pocit, že všetko ti tancuje pred očami. A jej hlas znel z takej veľkej dialky.
Sms. Kto a čo chce od teba niečo v takúto neskorú hodinu?
Zvučka, ktorá ti liezla na nervy.
Odtisla si od seba náruživú partnerku a prečítala si si sms. Bola nad tebou ako anjel strážny- aspoň cez sms. Ako keby vedela, čo robíš a s kým si.
,,Kto je to?“ zavrčala partnerka vedľa teba.
Pozrela si na ňu s úsmevom ,,Niekto, koho ľúbim!“
A vrhla si sa na jej pery. Cítila si pod jej bozkami úsmev.
Nezvratný osud- nakoniec si podľahla. A nebolo to ani z vášne ani z nudy.
,,Neplač už,“ stále ťa utešovala sesternica ,,Už je to za tebou. Neplač. Dá sa to do poriadku.“
Nič sa nedá do poriadku.
Nechápeš ma. Nikto ma nechápe.
Dokonca ja nechápem ani samú seba.

***

Išli ste spolu autom. Stopárka a ty. Bola si veselá a nespútaná.
Aspoň navonok. Niekto ti už povedal, že do hereckej kariéry ti nechýba veľa.
V skutočnosti si bola nervózna.
Veľmi nervózna.
Ale no tak, nemaj strach.
Nemám.
Neklam. Upokoj sa.
Nechápala si to. Že ten strach z nej klesol až tak hlboko?
Cítila si v bruchu červotoče, akési tie tiesnivé sťahujúce sa kŕče z ktorých ťa bolelo celé brucho. Poznala si ich. Mala si ich, ked si robila niečo zakázané, mala si ich, ked si prvý krát fajčila shishu a mala si ich aj ked bola mama opitá. A mala si ich teraz. Z nej.
Nie z nej. Ale z nej.
Stopárka sa len smiala. A ty s ňou.
Vnútro sa však zo strachu trhalo na kusy.
Bolesť brucha.
,,Máš mesiačky?“
,,N-nie...“
Tvoj hlas sa podobal na piskot.
Myší piskot.
Tak bojazlivý.
,,Je ti zle?“
,,Uhm,“ ozvala si sa ,,Urobíš pre mňa niečo?“
Zbierala si odvahu, ale žiadna neprichádzala.
Preto je tu len jediná cesta- útek.
,,Miláčik, urobím čokoľvek, čo ti uvidím na očiach.“
Dobre si vedela, že chce len jedno.
Dobre si vedela, že si bola len krátkodobou hračkou na pár dní.
Dobre si vedela, že ona nie je ona.
,,Otoč volant a vráťme sa naspäť. Prosím, vezmi ma preč!“
Schovala si tvár do dlaní.
Prečo si len mala taký strach?
,,Mala by si tam ísť,“ ozvala sa jemne Stopárka ,,Už si sa s ňou dohodla. Videla som na tebe, že sa tešíš.“
Keby len tá tušila, čo bolo a čo bude.
Zaparkovala rovno na zastávke.
Sedela si na sedačke vystretá ako pravítko a sťažka pregĺgala.
,,Nedokážem to.“
Tvár stále v dlaniach.
,,Neplač.“
,,Neplačem.“
,,Si mizerná klamárka, už ti to niekto povedal?“
Smiech. Tichý smiech ti vyšiel z hrdla.
Zotrela ti slzy a pobozkala na rozlúčku.
,,Vrátim sa po teba,“ ponúkla sa ,,Uži si to!“
Potisla ťa von a zaklapla dvere.
Už ťa len ovalil kúdol dymu.
Pár krokov. Hojdačky. Okno. Tak blízko.
Vyslala si snehovú guľu do jej okna a von sa prekvapene vystrčila jej hlava.
Žalúdok sa stiahol ešte silnejšie.
Prišla ti otvoriť.
,,Ako to ide medzi krabicou č.5 a č.6?“ opýtala sa a odchytila si ťa bokom ,,Neuhýbaj pohľadom, je mi jasné, že ťa zdržala ona!“
Keby vedela...
Ale usmiala si sa.
,,Hej, zdržala ma ona.“
Ach tie lži...
Pobozkala ťa. Krátko a milo.
,,Som rada, že si prišla.“

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu