Taška s mäkkým capnutím padne rovno na linoleum. Zvliekam si poltopánky a vrhám ich cez celú predsieň. Nahnevane a zúrivo. Akoby oni mohli za to, čo sa teraz deje – že som opäť sama. Obe žuchnú o stenu a potom sa zvezú na podlahu. Ignorujem, že nie sú úhľadne postavené vedľa seba a jedna z nich je dokonca rozpleštená na boku a z tej druhej vidím akurát tak podrážku. Je mi to jedno.
Zdvíham sa do výšky, zvrátim tvár za seba a tupo sa zahľadím do obývačky.
Poskytuje sa mi scenéria cez pootvorené dvere do naoko útulnej izbičky. Srdce mi stisne v tupej bolesti a do očí sa mi zase zradne derú slzy. Nesnažím sa zotrieť ich. Niet prečo. Klamať sama sebe nemusím, ba ani už nemôžem – nechcem. Už som sa dosť opíjala rožkom, že je všetko v poriadku.
Nič nie je v poriadku.
Načo máme dva gauče a jedno kreslo, keď v nich sedí aj tak len jedna osoba? Televízor, ktorý už ani nezapíname? Načo máme ten prekliaty trojizbák plný zlých spomienok a tri postele, keď používaná nie je pomaly už ani jedna? Už je to niekoľko rokov, čo nespím vo svojej posteli ako normálny človek. Nie, ja spávam na pohovke v obývačke. Už asi dva roky. Mohla by som spať v posteli, ale nechcem. Nedokázala by som v nej zaspať. Priveľa zlých spomienok.
Sadnem si uprostred obývačky na zem do tureckého sedu a pozerám. Steny. Lampa, do ktorej všetci vrážajú hlavou keď vstanú. Tyrkysový vydratý koberec, ktorý niekde hlboko v sebe vo vláknach ešte stále drží zbytky zvratiek, šťaniek, krvi a porozlievaného alkoholu. Zdvihne sa mi žalúdok. Po tomto chodím bosá? Po vlastnej krvi, ktorú som si musela sama pracne vyčistiť hubkou s otcom neustále stojacim a kontrolujúcim za chrbtom? Otcom, ktorému patria práve tie zvyšky bordelu, čo tento koberec obsahuje?
Donútim sa pozrieť inde. Tulivak. Notebook na striebornom sklenenom stole. Samučičké cetky a zbytočnosti. Nepodstatné veci, ktoré náhodou vypĺňajú môj život.
Vstávam zo zeme a vyberám sa na nekonečnú púť bytom. Takýchto križiackych výprav už bolo a všetky bez výsledku - napriek tomu ich opakujem znova a znova. Aj keď viem, že na konci cesty budem znova na začiatku.
Tu sa dá krúžiť len dokola.
Nedokážem len tak sedieť so založenými rukami a nič nerobiť. Preto sa potulujem po byte. V skutočnosti to trvá len pár minút, ale mne sa to zdá ako večnosť. Keď neviem čo robiť, tak sa prechádzam po sedemdesiatich metroch štvorcových hore a dole, sem a tam, dokolečka a zase naspäť.
Cítim sa ako sa tie podráždené zvieratká v zoo, ktoré sú celé dni uzavreté v tom malom a tesnom priestore, ktoré sa má podobať na ich pôvodný domov, pričom to domovom zďaleka nie je - je to len kus ohrady, za ktorou dav ľudí na vás zíza a pozorne sleduje, čo im predvedie.
Väzenie. Cirkus. Divadlo.
Panebože.
Zdanlivý pocit slobody a pritom sme uväznení do prostredia, ktoré sme si nevybrali.
Nasilu vtlačení do malého územia, len preto, že sme rodina a rodina má podľa akýchsi prapodivných a nepísaných pravidiel žiť spolu.
Nútení spolu vychádzať a hrať formu, aj keď medzi nimi nie je niekedy už žiadne puto a všetky mosty sú vypálené v rozbresku ľudskej hlúposti.
Volá sa to nemať na výber. Volá sa to domov. Volá sa to rodina.
Byt. Volám to byt. Nie domov. Už nie.
Viem v ňom chodiť i poslepiačky, i pospiatky a dokonca i v stave najväčšej prefetovanosti liekmi. Poznám každý prah, každú stenu a každý roh nábytku. Roky sa tu nič nemenilo, roky sa tu všetko prehliadalo. Bolo tu ticho už pridlho a ja som s tým tichom splynula.
Starostlivo ich prekračujem a obchádzam. Predsieň. Kuchyňa. Balkón. Ľutujem, že nemám pri sebe cigarety. Znova kuchyňa. Prázdna chladnička, prázdny kredenc. Hľadám niečo sladké, aby som sa zo srdca mohla zahlušiť tým čokoládovým bahnom, ale nič nemáme. My nikdy nič nemáme. Tak teda vyjedám zbytky z kockového cukru v cukrovničke. Strkám poslintané prsty do nádobky a zbieram omrvinky. Nie je ich veľa.
Oblizujem prsty a vychutnávam si ten krátky zdanlivý pocit šťastia. Nemala by som ten smútok zajedať, ale neviem si pomôcť. To čo v sebe cítim - nie je hlad, dokonca ani len maškrtnosť, alebo pažravosť – je to prázdno, ktoré si mýlim s fyzickým hladom. V skutočnosti som hladná po iných veciach.
Po spoločnosti. Po láske. Po šťastí. Po priateľstve. Po pocite bezpečia a istoty. Po objatí a slovách: ,,Ivi, všetko bude v poriadku.“
Bosými nohami sa otáčam a ťapocem ďalej. Ťap, ťap, ťap. Znova predsieň. Spálňa. Tu sa zastavím a zmätene pozerám na manželskú posteľ s bieločiernymi perinami. Načo tu ešte je? Tu by mali spávať rodičia. Nuž, momentálne žiadnych nemám, lebo papa zoxidoval s alkoholom a mama je pracovne vyťažená a domov sa nevracia.
Už odmalička som bola vychovávaná na samotu – mama sa vracala domov najskôr o desiatej a otec až keď zavierali krčmu, čiže niekedy okolo dvanástej. Mama sa niekedy nevrátila vôbec. Niekedy bola preč celé dni. Mám taký pocit, že bola preč celé roky.
I otec sa nevracal, ale to som musela byť vždy hore, aby som mu otvorila bránu, lebo si neustále kľúče zabúdal doma. Keď som mu nebežala hneď naproti, keď došiel nasatý, mala som problém. Niekedy som bola hore do rána. Niekedy som kvôli tomu zmeškala do školy. Niekedy neprišiel aj tri dni po sebe. A ja som len čakala a čakala. Na ľudí, ktorých som milovala najviac na svete a ktorí tu nikdy neboli, keď bolo treba.
Potrasiem hlavou a prehluším príval spomienok. Nie. Nesmiem už spomínať. Dneska nie.
Znova prechádzam do križovatky bytu a vchádzam do kúpeľne. Zažnem svetlo a prejdem k zrkadlu, zapriem sa rukami o umývadlo a nakloním sa. Pozerám na samú seba a matne si spomínam, že keď som bola malá, musela som použiť stoličku, aby som sa v ňom videla. Potom som trošku podrástla a mne sa stačilo postaviť na špičky, aby som videla aspoň kúsok svojej popolavej ofiny. A potom som podrástla ešte trochu a moja kariéra baletky nadobro a definitívne skončila.
A dneska stojím pevne pred zrkadlom a bojujem sama so sebou, aby som ho nerozmlátila. Je totiž niekedy poslednou možnosťou, ako vidieť živého človeka. I keď sa jedná o mňa.
Odchádzam. Nemám tu čo hľadať.
Izba. Moja izba. Knihy. Gitara. Ak by som otvorila tajné skrinky, našla by som i pár vypĺznutých plyšových hračiek a niekoľko bárbin s rozstrapkanou garderóbou, ktoré nemám to srdce vyhodiť.
Tu som sa hrávala, tu som sa učila, tu som čítala knihy a tu som vyrastala. V tejto izbičke som sa vyformovala do dnešnej podoby. Moja posteľ so mnou prežila niekoľko horúčok, kiahne, veľa plaču a zároveň i zlomové pocity neuveriteľného šťastia.
Na tejto posteli som ako malá skákala a potom dostala bitku, keď som zlomila rebrinu. Práve na tejto posteli som prišla o panenstvo a práve tu som ho i deň na to oplakala. Práve tu som ležala, keď ma skrúcalo od bolesti a mne prvý krát v živote pichli morfium.
Všade kam sa pozriem - vidím malú Ivi s ofinkou, žvatlajúcu nezrozomiteľnou maďarčinou, behajúc v obrovských neforemných papučiach. Beží oproti mne, ja k nej naťahujem ruky aby som ju objala v náručí a jej prelud sa mi vytratí pred očami keď mi do neho vbehne.
Beriem mobil do rúk a chcem komusi zavolať. Stačí klepnúť palcom po jednom mene v zozname a viem, že by prišiel. Avšak to neurobím. Nezavolám. Ostanem zarazene čušať na svietiacu obrazovku mobilu, úplne ignorujúc ten zvieravý pocit prázdnoty v mojom hrudníku.
Som ako malé decko, ktoré sa bojí ostať doma samo. Rozdiel je v tom, že nemám sedem rokov, ale sedemnásť. A to je vek, keď sa deti osamostatňujú a začínajú žiť samé.
Za tie roky som si nikdy nezvykla na opustenosť. Vnucovali mi ju, ale ja som ju nedokázala prijať. Neviem, či budem niekedy ešte schopná žiť sama.
Púšťam mobil z ruky. Nemá to zmysel.
Mala by som sa konečne zmieriť sa s tým, že môj domov a moju rodinu tvorím momentálne ja sama a môj pes a nič/nikto viac.
---
Domov je tam, kde je tvoje srdce.
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
2
"Prázdna chladnička, prázdny kredenc. Hľadám niečo sladké, aby som sa zo srdca mohla zahlušiť tým čokoládovým bahnom, ale nič nemáme. My nikdy nič nemáme.
Nemala by som ten smútok zajedať, ale neviem si pomôcť. To čo v sebe cítim - nie je hlad, dokonca ani len maškrtnosť, alebo pažravosť – je to prázdno, ktoré si mýlim s fyzickým hladom. V skutočnosti som hladná po iných veciach.
Po spoločnosti. Po láske. Po šťastí. Po priateľstve. Po pocite bezpečia a istoty. Po objatí a slovách: ,,Ivi, všetko bude v poriadku.“ "
tak!
akurát by som zmenila to "Ivi" (za svoje meno, ofc)
Nemala by som ten smútok zajedať, ale neviem si pomôcť. To čo v sebe cítim - nie je hlad, dokonca ani len maškrtnosť, alebo pažravosť – je to prázdno, ktoré si mýlim s fyzickým hladom. V skutočnosti som hladná po iných veciach.
Po spoločnosti. Po láske. Po šťastí. Po priateľstve. Po pocite bezpečia a istoty. Po objatí a slovách: ,,Ivi, všetko bude v poriadku.“ "
tak!
akurát by som zmenila to "Ivi" (za svoje meno, ofc)
3
ajaj,Ty píšeš ešte lepšie keď Ti je ouvej..
Neželám nikomu tieto spomienkové tour po byte a plácanie sa v smútku(ach)
Dúfam že čoskoro napíšeš niečo..
..niečo zlé.infantilne šťastné.
Ívi,bude to dobré?
bude to dobré.
Neželám nikomu tieto spomienkové tour po byte a plácanie sa v smútku(ach)
Dúfam že čoskoro napíšeš niečo..
..niečo zlé.infantilne šťastné.
Ívi,bude to dobré?
bude to dobré.
4
Som tu novy takze som toho vela z tvojej tvorby neprecital. Ale mam pocit ze trpis tym istym ako syndromom skaly ako ja (koli tomu mobilu). Tiez som mal vzdy problem ostatnym okolo vyjavit ako sa citim a nakoniec sm skoncil tak ze si vsetci myslia ze nikoho a nic nepotrebujem. Ze vsetko zvladnem sam. Ze to unesiem. Ja sa po dome netulam. Nato je az moc plny a ja az prilis hrdy aby som sa dobrovolne znova brodil bahnom. Ale tiez by som vedel porozpravat. V zasade na birdz som sa prihlasil preto aby som to vsetko zoseba dostal a aspon napisal. No nech som to zacal kolkokolvek krat pisat vzdy som to zmazal. Zavidim ze to dokazestakto zoseba dostat.
Mozno sa mylim vtom co pisem Mal som proste stoho taky pocit.
Po kazdom zraneni koza tvrdne a kazda bolest roby cloveka odolnejsim. Raz to prekonas a nebude to nic viac len maly tien v minulosti. Aspon dufam.
Mozno sa mylim vtom co pisem Mal som proste stoho taky pocit.
Po kazdom zraneni koza tvrdne a kazda bolest roby cloveka odolnejsim. Raz to prekonas a nebude to nic viac len maly tien v minulosti. Aspon dufam.
5
Este detail Mas velky talent na pisanie Dobre sa to cita. Myslim tym ze tam je vela detailov ale aj tak nemam pritom pocit ze sa k tomu podstatnemu kliesnim hustinov ako to byva pri amateroch vetsinou. A primne XD
7
"Oblizujem prsty a vychutnávam si ten krátky zdanlivý pocit šťastia. Nemala by som ten smútok zajedať, ale neviem si pomôcť. To čo v sebe cítim - nie je hlad, dokonca ani len maškrtnosť, alebo pažravosť – je to prázdno, ktoré si mýlim s fyzickým hladom. V skutočnosti som hladná po iných veciach." ...
8
@1 pripajam sa k tomu, hladna po : :/ tiez to iste, len ja nemam moc komu zavolat a vyberat si z mobilu, bud rada ze aj ked nezavolas ale vies ze mas komu
9
@skippik Keď nie som sama, ale som s niekym, tak tieto myšlienky nemám a je mi vcelku príjemne.
Mne len stačí, ak je niekto doma a spí vo vedľajšej izbe a ja viem, že je proste tam - nech je to prítomnosť kohokoľvek, mami, priateľov, známych, alebo hoc aj ľudí, ktorých veľmi dobre nepoznám.
@mygate ďakujem
@lordprotectralino Jedno som sa naučila a to, že viem dať takéto pocity zo seba von prostredníctvom písania. Kebyže ich nechávam v sebe a nechávam ich tam kopiť sa, tak by ma zrejme piclo.
Kedže sa poznám a v prítomnosti ľudí jednoducho neviem veľmi rozprávať o svojich problémoch, pretože sa hanbím, alebo sa cítim ako idiot, alebo len nechcem vyzerať ako ufňukaný dudroš, tak to musím robiť takto. A odporúčam to každému ako očistnú autoterapiu, písanie fakt pomáha.
A si na stránke, kde si úplne anonymný - tak prečo to neskúsiť? Za pokus to stojí. Alebo si len píš do wordu. Ale nezmazávaj to. Je to, ako keby si sa nevedel pravde pozrieť do očí.
A ďakujem za detail
@tasha5 Neviem, či je to zrovna veľká výhra
Mne len stačí, ak je niekto doma a spí vo vedľajšej izbe a ja viem, že je proste tam - nech je to prítomnosť kohokoľvek, mami, priateľov, známych, alebo hoc aj ľudí, ktorých veľmi dobre nepoznám.
@mygate ďakujem
@lordprotectralino Jedno som sa naučila a to, že viem dať takéto pocity zo seba von prostredníctvom písania. Kebyže ich nechávam v sebe a nechávam ich tam kopiť sa, tak by ma zrejme piclo.
Kedže sa poznám a v prítomnosti ľudí jednoducho neviem veľmi rozprávať o svojich problémoch, pretože sa hanbím, alebo sa cítim ako idiot, alebo len nechcem vyzerať ako ufňukaný dudroš, tak to musím robiť takto. A odporúčam to každému ako očistnú autoterapiu, písanie fakt pomáha.
A si na stránke, kde si úplne anonymný - tak prečo to neskúsiť? Za pokus to stojí. Alebo si len píš do wordu. Ale nezmazávaj to. Je to, ako keby si sa nevedel pravde pozrieť do očí.
A ďakujem za detail
@tasha5 Neviem, či je to zrovna veľká výhra
11
Preto vravím, nauč sa byť sama (so sebou) ! Isto sa ti to hodí do dalšieho života !
Napíš svoj komentár
Keď nevieš vydržať pri svojich myšlienkach a sama pri sebe, ako chceš vydržať pri niekom inom?