Umieráčik a pachuť smrti.

Ruky sa ti strasú. Nie sú schopné sa stisnúť v päsť a nie sú schopné ani len pohnúť malíčkom. Svalstvo ťa vôbec neposlúcha. Je to zvláštne. Tak strašne úpenlivo myslíš na to, aby si pohla malíčkom na dlani, ale nič sa nedeje. Ako keby sa pretrhli všetky nitky medzi mozgom a tvojou rukou. Akoby tie ruky nepatrili ani tebe – ako keby to boli ruky niekoho úplne iného. Cudzieho. Vláčiš ich pri sebe ako kus nepotrebnej gumy, ktorá ti plandá pri bokoch.

Nohy strácajú silu. Kolíšeš sa ako opitá, cítiš ako sa ti kolená lámu každým krokom. Najprv cítiš veľkú bolesť, ktorá ti vyráža z kostí a potom nič. Necítiš si nohy a tiež nimi nemôžeš pohnúť. Si zúfalá. Udieraš do nich v zúfalstve cítiť svoj vlastný dotyk. Tie nohy, ktorými si pevne stála na zemi sú preč.

I myšlienky ti idú akosi spomalene. Vnímaš len bezodný strach a zúfalstvo. Bolesť v podbruší sa stupňuje až je k nevydržaniu a ty chceš kričať. Chceš otvoriť ústa, že zakňučíš od bolesti a nahlas si uľavíš od zúfalstva – ale nejde ti to. Tŕpne ti tvár a máš ju ako v mravenisku. Nevieš otvoriť ústa, nevieš ani len dýchať ústami.

Do očí sa ti derú slzy. Vieš, že je to tu. Ten koniec. Bolesť stúpa nahor, až ku krku. Akoby tvoje pľúca niekto ponoril do vedra s ľadom. Mrazí ťa a keby si vládala pohnúť krkom, určite by si sa uistila o tom, že máš vyhádzané zimomriavky po celej dĺžke rúk.

Môžeš len apaticky ležať na zemi, ticho a nehybne ako socha, a zmietať sa vo vlastnej agónii. Ostáva ti len myseľ a myšlienky v nej. Avšak akoby sa ten okruh vnímania uzatváral. Najprv ti zaľahne v obidvoch ušiach a následne sa ti rozmaže svet pred očami až upadne do úplnej tmy. Plačeš, vieš to. Avšak necítiš.

Ostávajú ti len myšlienky a bolesť.

Najprv ustupuje bolesť. Je ti už lepšie. Ale ako daň si to zoberie všetky spomienky a slovnú zásobu. Premýšlaš, ale tvoje zmýšlanie už nie je naformulované v slovách. Je nejasné a riedke, ako bledučký dym, ktorý sa lenivo pohybuje a rozlieha po miestnosti.

Ostávaš samá v tme a tichu a ani len nevnímaš na čom ležíš a či vôbec ležíš. Nevnímaš nič, len zívajúcu prázdnotu.

Tam kde si, nie je žiadny uzáver, nie sú žiadne rohy, dvere, žiadny strop ani podlaha. Nemáš ani len postavu človeka, si riedka ako vzduch a ľahká ako perie.

Tvoje vety v hlave, či kde vôbec, sa skracujú. Z dvoch viet si schopná vysloviť len jednu a z jednej vety dokážeš vnímať len jedno slovo.

A potom sa v tej tme stratíš úplne navždy. Bez slov, bez viet, bez sluchu a zraku, bez dýchania, bez akejkoľvek postavy, bez možnosti pohybovať sa a rozprávať.

Si už len prázdna ničota.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu