Vošla som do krčmi. Už podvedome z nej kričalo, že nebude nijak zaľudnená. Tak som to mala rada. Pred mastnými a od škvŕn vyčistenými dverami som ucítila pach dezinfekčných prostriedkov plných chemikálii a silných kyselín, ktoré mali z dreva vytiahnuť nečistoty. Nepochybne tie úbohé vráta od krčmi niekto včera v noci zase povracal. Nečudo, zo soboty na nedeľu to už inák nebýva. Najmä nie po bánálnom fliasku s Fínmi.
Bola som dnu. Bolo tam neskutočne mŕtvo a pri pulte stál jeden nedozretý pubertiak a leštil pohár starou handrou. Zrejme brigánik, ktorému prischla robota dať krčmu do luftu, za 1,80€/hodina. Už na prvý pohľad bol hrozne nesympatický. Líca, bradu, nos, dokonca i čelo mal vyhádzané pupienkami pod ktorými príštil biely hnis. Ale ak si mám vybrať medzi prázdnou krčmou a krčmou kde sú ľudia, beriem radšej tú prvú možnosť.
,,Dobrý," začala som ,,Môžem si sem sadnúť a niečo písať?"
Pozrel na mňa ako na blázna, ale neurčito mikol pleciami k súhlasu, pričom sa zatváril trochu skepticky ,,Dobre."
Páni. Som dobrá. Vybabrala som to s ním. Nevyrazil ma a ani sa na mňa neosočil, že k tomu, aby som tu mohla sedieť, si treba niečo objednať.
Sadla som si dostredu, k stolu, ktorý sa mi zdal azda najčistejší zo všetkých. Zdalo sa mi bezočivé pred ním vyťahovať notebook a začať beztrestne doňho niečo vyťukávať- sama som totiž nevedela, čo budem vlastne písať. Pozrel na mňa až vtedy, ked zaznela tá protivná zvučka zapínajúceho sa compu. Tududúd. Dočerta, zabudla som vypnúť zvuky. Musela som sa naňho nervózne a ospravedlňujúco uculiť a len čo sa na ploche zjavili všetky ikony, rýchlo som sa preklikla na ikonku zvukov, ktoré som okamžite stíšila a následne aj preistotu červeným krížikom vypla.
A tak som zapla čistú stranu wordovú, že idem písať. A tak píšem. Zúfalstvo. O čom písať?
,,Piješ?" opýtal sa ma zrazu a tresol vyleštený pohár k pultu, akoby mi chcel ukázať, že je mi ukázať, ako rýchlo mi vie moju žiadosť splniť ,,Máme zlatého bažanta," odmlčal sa a potom, keď uvidel môj kyslý úsmev, preistotu dodal ,,Čapovaného."
,,Nemám osemnásť," vysvetlila som mu pravdovravne. Načo klamať? A okrem toho nerada pijem. Aspoň nie v spoločnosti cudzých ľudí. Tak to tvrdí aspoň môj predpojatý šiesty zmysel. Nepi, dojdú naňho obscécne chúťky a ty sa pre veľké promile v krvy nebudeš vedieť vyplaziť z krčmi na dvoch nohách. Znásilní ťa, ty otehotnieš a budeš mať celý život posraný. Paranoja? Nie, človek si vždy musí byť istý so svojím bezpečím.
,,To mi je jasné," ozval sa zase ,,Fajčíš?"
Či fajčím? Moje vetché čierne pľúca nadšene zatrilkovali. Určite sa potešili tej lukratívnej ponuke. I ja som sa musela usmiať. Prečo si nedať cigaretu? Čo tam potom, že mám zápal dýchacích ciest a som už vyše týždňa pernamentne odkázaná na antibiotika a pastelkové smaragdové cukríky T.V.M.?
,,Fajčím."
Pohotovo vytiahol škatuľku cigariet a ponúkol ma. Prsty sa mi triasli. Bože. Tá lahodná skysnutá pachuť v ústach, to teplo medzi ukazováčikom a prostredníkom, tá zrazu ťaživá váha žltého zapaľovača v mojich nohaviciach!
,,Nie," odmietla som znova ,,Som chorá."
,,Aha," znela pohotová reakcia chlapca. Sám si zapálil, čo moje nervové zakončenia v prstoch len pobodlo k tomu, aby som si vypýtala naspäť. Nie. Nemôžem. Drž sa na uzde.
Nič som si nevypýtala. Stíchla som voš a napísala som na čistú stránku pár slov. Teraz si už nepamätám ako zneli. Určite niečo typu: ,,Mám chuť si zapáliť...“
Zásek a zúrivé mačkanie delete. Delete. Delete! A ešte raz delete! Zmazať všetko! Dočerta! Je to blbosť. Prečo písať o pocitoch? Výlev? Nie. Ja chcem napísať kvalitný blog. Niečo tak excentrické, akútne nápadité, že by som si od jedného konkrétneho človeka vyslúžila päť hviezdičiek! Keď už som v tej krčme.
Taká som bola sebecky nešťastím zahĺbená do seba, že ma tresnutie pohára o môj stôl načisto vyľakalo. Trojdecový pohár s niečím tmavým. Alkohol? Navrchu bublinky a hnedastá pena.
,,Na účet podniku," precedil cez zuby ,,Čapovaná šofo-kola, zvaná kofola. Ak chápeš, čo tým myslím. Falošná kola, vieš?"
,,Ach," vyrazila som zo seba ston ,,Díky."
,,O čom píšeš?"
,,Odkiaľ vieš, že píšem?"
,,Na začiatku si to vravela."
,,Ach áno, ozaj," spomenula som si ,,Nuž, pravdupovediac, neviem o čom písať."
,,Napíš o krčmách," navrhol ,,Alebo o včerajšom hokeji."
Ožila som. Tá prvá téma sa mi pozdávala viac. A s malou pomocou, by to mohol byť naozaj dobrý článok.
,,O krčmách nič neviem," namietla som ,,Musel by si mi o nich niečo povedať."
,,Ja rád," ozval sa, hoci nie gramaticky najsprávnejšie (Birdzdovská polícia by ho rozsekala na kusy a potom rituálne podpálila na obetnom oltáriku) ,,Čo chceš počuť?"
,,Ako to tu chodí. Nie večer, ale ráno. Čo sa deje a čo robíte," navrhla som a uznala som za vhodné sa mu predstaviť. Teší ma, som Ivka. A jeho by tiež bolo vhodné volať menom. I v tomto blogu. Dajme mu meno Jano. Janov v krčmách je neúrekom a tak sa nezistí o akej krčme je vlastne reč. I zlá šofo-kola sa predáva skoro všade.
Zobral si popolník z vedľajšieho stola, dômyslene si odklepol a začal ,,Ráno je tu veľa roboty*. Večer sa totiž nechce už nikomu upratovať* a preto všetko ostáva na ráno. Kopu zasvinených* pohárov od piva. Vieš, večer, ak je veľa ľudí, nie je čas umývať ich. Preto, len čo dojde človek sem, musí umyť všetok riad."
Počúvala som ho ,,Koľko ho je?"
Uškrnul sa ,,Vidíš tú policu* s pohármi?"
Pozrela som tam. Bol tam tucet krištálových poldecákov, hŕstka pol litrových pohárov a nemalé množstvo trojdecových a dvojdecových fliaš. Všetky boli čisté ako obloha. Bez jedinej šmuhy, mráčika, či zarosenej hmly. Poctivo vyleštené.
,,No?"
,,Tak to som dneska umyl," zasmial sa. Prvý raz sa zasmial. Jeden, dva, tri, štyri plomby v ústach. Uff. Ja nemám ani jednu. Ale mám strojček s ktorým vyzerám ako elektrický otvárač na konzervy. To je aj za šesť plomb. A keď som pozrela na tie poháre znova, prepadol ma pocit úzkosti. Boli ich stovky! Všetky puritánsky vložené do dlhého radu.
Ukázal mi vysušené mozoľnaté ruky ako dôkaz ,,To je od saponátu. Na prd*, čo?"
Prikývla som.
,,Potom, musím pozbierať veľa bordelu* zo zeme," pokračoval vo svojej prednáške a viditeľne si užíval, že má takého zanieteného poslucháča ako som ja ,,Ľudia tu žerú čipsy, arašidy a iné veci*. To všetko popadá na zem. Opitý ľudia si nevedia trafiť ani do úst. Nehovoriac o tom, že obaly nechávajú pozastrkované za lavičkami, stolami, za kvetináčmi alebo v držiaku od nápojového lístka. Akoby si mysleli, že sú nenápadný. Preto to treba tiež odpratať. A potom treba pozametať zem. Je plná prachu a popola zo cigariet (a vtedy si sám odklepol na udupanú zem). Je to namáhavé*," zasekol sa ,,Ale horšia práca len príde."
Čakala som a zdvorilo som sa napila zo šofo-koli. Naozaj to nebola pravá kofola, ale len niaka chabá napodobnenina. Falzifikát. Niečo ako malinovka s príchuťou karamelu. Vyžadujem najvyšší trest!
,,Treba odstrániť fľaky zo stola. Niektorý ľudia* tu porozlievajú sem tam pivo a sem tam aj iný alkohol. Cez noc to väčšinou tvrdo zaschne a ide to fest ťažko dole. Preto treba zobrať také to biele svinstvo a tým to vydrhnúť. Človek z toho potom smrdí ako debil*."
,,Aha," odpovedala som a snažila som sa nevyzerať príliš vtieravo ,,A... to je všetko?"
,,Väčšinou," odsekol ,,Ale napríklad, dneska som mal toho viac. Musel som ísť nakopírovať menu, lebo nejaký blbovia* ich roztrhali* na zdrapy a tiež vyčistiť dvere, lebo ich niekto ovracal."
Striaslo ma ,,A kedy väčšinou chodia prvý ľudia do krčmi?"
,,Až na obed. Od obeda to ide priamo úmerne hore. Večer ich je tu zase ako na tri rite."
Dopila som šofo-kolu ,,Je to v skutku zaujímavé. A dokedy tu robíš?"
Prečo mám pocit, že ho vypočúvam, ako pravá policajtka? Ruky k hlave a zbraň položte k zemi.
,,Do večera," odpovedal.
,,To každý deň?"
,,Hej."
,,Nechodíš do školy?"
Zasmial sa nad mojou infantilnosťou ,,Do školy? Ja? Prosím ťa, a načo, je to hlúposť*. Potrebujem peniaze teraz a nemôžem čakať až do maturity. Ale ty, dievčatko, len pekne píš a neber drogy! Bože, to je taká kravina*, zničí* ti to celý život!"
Zdalo sa mi to trochu ujeté, ale musela som pousmiať ,,Pokúsim sa."
,,Môj kamarát ich berie a..."
No jasné, o kamarátoch čo berú drogy, som už čo to počula. Vety čo začínajú: Môj kamarát, robí to a to, jasne značia o tom, že to robí osoba sama. Slušne som vytiahla z peňaženky päťdesiat centovku a položila som mu ju na stôl ,,Díky."
Zrejme zabudol, že tá šofo-kola bola na účet podniku a nadšene si mincu zobral a strčil do vrecka. Pobalila som veci, zazipsovala tašku a odišla. Bez pozdravu. Načo zdraviť? Už ho v živote neuvidím. Zrejme. Hoci istá slušnosť by tu byť mala. Ale načo? Ak ho uvidím znova, až vtedy môžem uvažovať o niakom bližšom kontakte. Teraz som sa cudziemu človeku otvorila až-až. Aspoň som si čo to odniesla do budúcnosti.
Krčmi sú fajn. Šofo-kola je fajn. I brigádnici s pokazenými zubami sú fajn. Načo na svete toľká formálnosť? V krčme neexistuje. Človek dostane pivo, aj keď nemá osemnásť (teda, nie vždy, ale je to len moja všeobecná teória) a keď sa opýta spolusediacich na cigaretu, dajú mu ju bez reptania.
*Miesta so hviezdičkou boli pôvodne nadávky. Boli nahradené jemnejšími slovami.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
len som to preletel, nemám čas, prečítam neskôr, hádžem sa ti do fanklubu
3
troosku dlhsie, mozno keby si pouzila aj trosku fantazie mohol to byt pekny clanok na pokracovanie,, kazdopadne, vydarene
Napíš svoj komentár
veru tak, v krčmách je človek iný, všetko je iné..
taký malý útek pred vonkajšou formálnosťou a pretvárkou