Strapec, vínne mušky.
Vodovky. Letmé bozky.
Tvoje žilnaté ruky.
Obtočené na mojom páse.
Celý svet bol vtedy pasé.
A hrozno.
Na striebornom podnose.
Guličky tmavo belasé.
Bolo také krásne,
keď som ho naposledy maľovala.
Dával si mi ich do úst,
tie šťavnaté bobuľky
a ja som povedala ,,Pusť,
chcem ho namaľovať.“
Pustil si. A zatiahol závesy.
Aby sme sa mohli pomaznať
na vyvýšenine hoblín od ceruziek.
Prechádzala som ti štetcom
po tvojom nahom tele
roztierala som ti na chrbte
svoje vodovky.
A ty si sa len smial.
Bože, mal si toľko vody v sebe.
Roztiekol si sa mi pred očami.
***
Keď som sa ta vrátila,
už si v ateliéri nebol.
Bol prázdny.
Bol chladný.
Nenechal si odkaz,
na nič sa nezmohol,
proste si utiekol.
Odo mňa?
Hrozno bolo vodové.
Zmáčané, nahnilé, ľadové.
Bez chuti, bez vône,
červami pretkané. Odstáte.
V ateliéri je už len misa
s kostrou stopky a moľami.
To dokonalé hrozno
bolo namaľované na plátno.
Vodovkami.
Dotýkam sa ho prstami,
ale neviem ho uchopiť.
Je to len dokonalý obraz.
Nič viac.
Tú spomienku viažucu sa s ním
si už tak ľahko nevybavím.
Všetko to pekné sa roztieklo
ako dážď na oknách.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár