Toto ráno som sa rozhodla nemeškať. Nech zapôsobím na triednu profku tým, že sa aspoň raz v živote dostavím do školy načas a nie desať až dvadsať minút po zazvonení. Viete. Dobrý dojem robí svoje. Budem mať odpustené menšie prehrešky, ktoré počas roka napácham. Je to skvelá rovnica, že?
Ale späť k blogu a dnešnej téme.
Ivka si prosím pekne dopriala osem hodinový spánok (šla som o desiatej spať, o desiatej! Chápete to?) aby som mohla stávať za kikiríkania kohútov a inej sprostej hávede, čo tu máme. O šiestej som vstala a o päť sedem som odchádzala z domu. Všetko vyzeralo okej, bola som sama na seba pyšná a hrdá, ako dobre som to zvládla. Do uší som si strčila sluchátka a tie napojila na nabitý mobil. Nabitý. Ono to niekto berie ako samozrejmosť, že má nabitý mobil, ale u mňa sa dosť často stáva, že mám mobil ráno pernamentne vybitý, pretože som večer visela na wifine. Preto ak mi niekto ráno volá, alebo píše, prečítam si to až v škole, kde si mobil strčím do nabíjačky.
Neviem, či to niekoho zaujíma, ale hralo mi Sex Pistols- My way.
Lenže. Mám takú hnusnú prihriatu bundu, ktorú zároveň strašne milujem, pretože patrí jemu. Tú som dneska mala na sebe, aby mi priniesla šťastie. Niečo ako talizman. Už dávno stratila svoje čaro, ale je skrátka dokonalá. Až...
Až na jej deravé vačky. Má úžasne deravé vačky. Polovicu vecí kôli nej stratím, alebo ma vďaka nej vždy sprevádza naháňajúci dav ľudí s mojimi kľúčmi od bytu/mobilom/peňaženkou/električenkou. Ďakujem, usmejem sa na nich a o pár metrov mi z vačku vypadne zase niečo. Na zbláznenie.
Asi päťdesiat metrov od zastávky na električku, čo sa nestane? Prídu schody, mobil vo vačku sa preváži, vypadne z kabátu a drbne plnou silou na zem. Rozbije sa na tri časti – baterku, zadný kryt a mobil. Mobil mi ostane vysieť ako obesený na šnúre slúchatok. Kryt odletel pár metrov po schodoch dole. To je ešte ok. Ale čo je najhoršie, baterka si to vyberie parádnym oblúčikom cez zábradlie, poletí cca tri až päť metrov horizontálnym smerom, nasleduje bačorinové bžúúúúch a následné žblund a mobil sa s mľaskavým dozvukom zapichne do čerstvého psieho hovienka, z ktorého sa ešte dymí. Daľší merde deň je na svete.
Takže mám mobil kompletne na sračky. Skvelé! Totálne úžasné, eňo-ňuňo, techtle-mechtle. A čo je úplne najbombastickejšie, je to, že sa mi môj toľko plánovaný zámer nemeškať do školy opätovne nepodaril. Kôli mobilu. Kôli deravým vačkom. Kôli mne. A Dalajláma, Boh, Murphy, či snád Bin Ládin sa mi tam hore smeje na mojej nemožnosti a zúfalstve.
Znechutená si to teda prejdem oblúkom ku paneláku, aby som sa podchodom dostala na záhradku zvanú sračkovisko. Je to hotové hovniskové pole a niet sa čudovať. Chodia tam všetci ľudia z Dlhých Dielov, aby sa im tam pes vysral. A samozrejme, nepozbierajú to po sebe. Takže ako ranná rozcvička je beh cez prekážky. Stúpiš do exkrementu, si v riti!
Použijem umelecký opisný popis. Fekália bola vágne stočená, ako to bežne býva, bola mäkká, mazľavá, slizká. Viac ako polovica baterky bola v tom zaborená ako čokoládová trubička zaborená v zmrzline. Hovienko pôsobilo čerstvo, ba až sviežo. Nebolo to rozkošné hovníčko ako po Westíkovi, alebo inom malom sráčovi, ale bolo to hovnisko veľké, ako po takom (dájmetomú) Bernskom Salašínskom psovi, či po Huskym. To sú veľké hovädá, tie veľa žerú a potom, logicky, i veľa kadia. To hovnisko patrilo hentakému veľkému hovädu. Jednoznačne.
Napajedená som sa toho štítila dotknúť, tak som si to vyhopsala späť ku panelákom a odšklbla som si od psieho kontajnera jedno vrecúško, do ktorého sa dávajú psie výkaly. Je tam totiž i lopatka (teraz som zvedavá, koľko psíčkarov sa o tom pôjde zajtra ráno presvedčiť).
Ako verejne označená za poctivú majiteľku zbierania hovníčok po svojom pejsánkovi v Karloveskom Vesníku, som si tú baterku aj s polovicou prischnutého hovniska hodila do sáčku a pobrala sa s tým do školy – lebo som už bez tak meškala tridsať minút na prvú hodinu. A keď už, umyjem to v škole cez obedovú prestávku – keď nikto nebude v triede a budem mať súkromie.
Smrdelo to. Hanbím sa to povedať, ale páchlo to strašne.
,,Bože, niekto stúpil do hovna!“
,,Niekto to musí mať na topánke!“
,,Bože, ja to nevydržím, to je smrááád!“
Isto iste. Na topánke. Hodila som na ten premokavý sáčok kopu učebníc, aby som ten smrad utlmila.
Neutlmilo. Páchlo to ďalej.
Ivi, tak to si pobabrala.
Zdekovala som sa s tým už cez dvadsať minútovú prestávku. Švacla som to do umývadla. Ale! Uvedomila som si, že na to nemôžem pustiť vodu a jednoducho to opláchnuť. To by asi moja baterka už neprežila a takú vyšchvastanú by som ju do mobilu dať nemohla. Nefungovalo by to. Skapala by. Zdochla.
Vreckovky neboli dokonalé.
Obzrela som sa po triede – bingo! (Inák som úplný magor, že som použila práve to - ale čo som mala použiť?!) Špongia na tabuľu. Mohla som ju aj trošku navlhčiť a mobil šetrne z vrchu poutierať. Hovníčko bolo preč. Sáčok som zahodila do koša medzi kopu rohlíkov a nakusnutých jabĺk. Špongiu som opláchla a položila na dosku tabule.
A verte či nie, mala som z tých ľudí, čo dneska utierali tabuľu ozajstnú radosť. Nech aj oni majú taký na hovno deň, ako ja.
Keď už niekto bude niekoho/niečo ťahať zo sračiek (nie doslovne, len obrazne) nech si radšej spomenie na mňa, aké som to musela mať ťažké.
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
7
Si úžasná, ironická a trpká ku šťastiu mi chýba iba to, vidieť ťa v obdobnej situácii. U mňa za 100 bodov!
10
Jaaaaaj, som v slzach pod stolom. Stenatko davas, don´t stop!
Teda... zle to znelo. Neprestavaj pisat! Nie zeby som ti taketo zazitky priala kazdy den
Teda... zle to znelo. Neprestavaj pisat! Nie zeby som ti taketo zazitky priala kazdy den
Napíš svoj komentár
no, psíčkari, takže, ak nechcete, aby si to ivka zopakovala, zbierať!
nezávidím. :/