Ktovie čo sa deje..Pomyslela som si.
"No konečne niekto ide." Zamrmlala som.
Vošla mama a usmiala sa na mňa. Zavierala dvere a ja som skrýkla:"Kam ideš? Mala si povedať, vstávaj! Ideš na autobus..ako vždy!"
"Miláčik, nemáš horúčku?" S vystretou rukou ku mne podišla mama. Priložila ju o moje čelo. Ruku bolo cítiť po šunkovej pomazánke, asi bratovi pripravovala desiatu.
"Nemám!" Zagánila som na ňu.
"Oddýchni si ešte, dnes je sobota. Len spi." Doplo mi to, sobota! No jasné. Prevrátila som sa na druhý bok a zaspala som.
Zvonil mi mobil. Moja obľúbena zvučka od Pink ujúkala až príliš nahlas aby ma nezobudila.
"No?" Opýtala som sa ospalím hlasom do telefónu, prečo mi stále niekto volá ráno.
"Ahoj, tu je Klarisa. Nejdeme si zabehať, veď vieš ranný beh. Prečistí dušu i myseľ." Behať? Teraz? Je normálna? Určite nie! Pomyslela som si tuho.
"Samozrejme že idem.." Bola som asi prilíš nezobudená keď som to nepovedala. No nechcela som byť k Klarise hnusná, je to super kamarátka a ze ten naozaj krátky čas sme sa zblížili.
"Super, stretneme sa na zastávke." Zložila.
"Je sobota ráno, teda je 9:15 a ja idem behať? BEHAŤ? V živote som nebola behať..." Karhala som sa ako malé dieťa keď stratí svoju obľúbenu hračku.
Dívala som sa do zeme.
"Aj s Mirkou som chodievala behať..." Nahlas som sa zamyslela.
"Áno, to si chodila." Počula som známi hlas. Za mnou sa objavila Mirka a usmievala sa.
"Aj teraz ideš somnou! Asi si chcela ísť sama, no zbadala som ťa čiže môžeš byť rada." Inokedy by sme sa na tom zasmiali no teraz som jej chcela všetko vykryčať.
"Nie, nejdem s tebou behať! Idem s Klarisou!" Tvárila sa normálne. Ani trochu ju to neprekvapilo?
"Myslela som si! To je ta kudrnatá dievčina s ktorou si bola včera von? No pekne, kašleš na mňa!"
"Spamätaj sa ty krava! A to že ty sa vyspíš s mojím chalanom to nič nie je! Nie?" Rozbehla som sa od nej ku Klarise ktorá ma tam už čakala. Neotáčala som sa, dobehla som k nej až potom som sa otočila. Mirky už nebolo.
"Si v poriadku?"
"Hej. Len menšia hádka." Pravdepodobne všetko počula keďže som kryčala ako šialená.
"To bude v poriadku, poď ideme." Skôr ako som spravila krok skočil na mňa akýsi chlpáč.
"Jaj!" Zľakla som sa , no keď som sa pozrela malému kokeršpanielovi do očí len som sa pousmiala.
"To je Rex." Potiahla ho za vôdzku a vyrazili sme.
"Ach Klarisa! Prosím počkaj ma." Ujúkala som za ňou a ťažko som dýchala.
"Prepáč, chodím behať dosť často. Mám kondičku! Nehovorím že ty nemáš!" Usmiala sa a potiahla ma za ruku. Sadli sme si do altánku. Vybrala som svoju spučenú diesatu.
"Ty tu nič nemáš?" Opýtala som sa jej.
"Nie a asi ani ty nemáš chuť na spučenú diesatu." Ukázala prstom na malý bufet.
Nič som nepovedala len som vstala a šli sme si niečo kúpiť. Keď sme sa vracali v altánku sedel Maximilán.
"Tu si nesadnem." Rýchlo som sa otočila.
"Ahoj Stel!" Pozdravil sa mi.
"Poď preč!" Hovorila som nervóznejšie, ťahala som Klarisu za rukáv.
"Kam ideš miláčik?" Vstal a silno ma objal. Och áno! Zamyslela som sa, spomenula som si na tú krásnu noc. I na to ako ma zachránil. V jeho objatí mi bolo skvele. To čo mi tak veľmi chýbalo bol on..Odtiahla som sa.
"Deje sa niečo? Prečo plačeš?" Ani som si nevšimla že mi po lícach stekajú vodopády sĺz.
"Max! Ty sviniar! Daj mi na veky pokoj!" Klarisa ma upokojovala a Max sa namňa nechápavo díval.
"STELA! Šibe ti?"
"Max! Nerob sa sprostý! Ty a ONA! ..Nie!!!" Plakala som ešte viac.
"Čože?"
"Ty vieš!" Okrykovali sme sa takto. No ja som to už nevydržala, musela som mu to povedať...
"Ty a Mirka, zvonila som u teba! A potom v tom okne...Ty .. Ona.." Zadívala som sa do zeme a posledné slovo bolo:"Posteľ.."
"Ale, ale.." Max koktal.
"Ahojte!" V tom sa pri nás objavil...Vyrazilo mi to dych .. myslela som že snívam!
"Prosím?" Ja aj Klarisa sme sa dívali ako na ducha no nezmohli sme sa na žiadne slovo....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bondulka
25. 10.októbra 2011 18:03
on ma nebodaj brata dvojča, čo?
Napíš svoj komentár