"Choďte už všetci domov." Zvrieskol na ních a objímal ma.
Nemo som na neho pozrela a roztriasli sa mi nohy.
"Si v poriadku? Za rohom mám autom odveziem ťa domov."
"Nie nechcem ísť domov!" Vykrýkla som a zaborila som sa do jeho vetrovky.
"Prepáč a kam chceš ísť?" Milo sa opýtal a viedol ma k autu.
"Neviem. Chcem byť stebou." Neverila som čo rozprávam ale chcela som byť sním. S Maxom.
"Vďaka, nevadí ti že tu prespím?" Slabo som sa usmiala a horúci hrnček s čajom som si pritlačila o líce.
"V pohode. A prečo si vlastne šla tak neskoro večer sama domov?"
"Šla som od svojho frajera." Zadívala som sa na zem a do očí sa mi opäť tlačili slzy.
"Nechcem byť zvedavý, ale prečo ťa neodviezol?"
"Pil..." Odpovedala som prikryla som sa dekou.
"Ahá. Tak kľudne si oddýchni aj ja si idem ľahnúť."
"Áno? Chalani to ste riadne dosrali. Tá baba na to nikdy nezabudne. Poroprávame sa neskôr." Počula som hlas a aj kroky. Otvorila som oči a osoba ktorá ma včera zachránila kráčala do kuchyne.
"Au!" Vzdychla som.
"Už si hore?" Usmial sa a prišiel ku mne.
"Hej som. Prepáč, iste som ti narobila kopu problémov..." Vzdychla som a Max chcel asi niečo povedať no ukázala som prstom aby mlčal:"No je mi to ľúto ale zároveň ďakujem že si mi pomohol. Si ako môj anjel strážny." Usmiala som sa a objala som ho. Nebránil sa, asi 2 minúty sme sa držali v náruči no potom som si spomenula na Borisa.
"No ja musím ísť domov, mama sa istotne bude báť." Postavila som sa a obliekla som si vetrovku.
"No keď si zaspala volala ti nejaká Mima, prepáč ale zdvihol som a povedal som jej nech zavolá tvojej mame a povie že si u nej. No a že ty jej to všetko vysvetlíš. Že si v poriadku."
"Ďakujem!"
Zabuchla som dvere a vošla som dnu. Mama sedela v obývačke na gauči a hlavu mala sklonenú.
"Ahoj." Povedala som neisto.
"STELA! Kde si bola celú noc? Vieš ako som sa bála?!" Mama ma objala a ja som jej vysvetlila ako to celé bol. Síce som klamala ale načo robiť mame ešte väčšie stresy?
"Stela kde si bola?" Opýtal sa môj mladší brat Adam.
"Bola som u Mirky Adamko."
"Nechcem to priznať ale trochu som sa o teba bál." Nič som nepovedala len som ho postískala a vošla do izby. Zapla som počítač a prečítala si nové správy na facebooku.
Ahoj cica .. ako sory ze som vcera pil.. dufam ze si dosla domov ok a nabuduce ked nebudu nasi doma si to uzijeme .. lubim ta cica..
Mala som nervy na krajíčku. Prevrátila som očami a vypla som správu. Otvorila som tú od Mirky, zaujímala ma oveľa viac.
Stela? Si v poriadku ? Kto bol ten chlapec ktorí mi zdvihol ? Vieš ako som sa bála ?! Po škole sa zastavím! Ahoj.
Vypla som počítač a prezliekla som sa do pohodlného oblečenia.
Ľahla som si na posteľ a čítala som knihu. Po chvíli ma to prestalo baviť. Stále som musela rozmýšľať nad Maxom....
Prečo som sa dala dokopy s Borisom ? Je to chalan ktorí by robil len jendú a tu istú vec. Neľúbi ma a ani ja jeho...
Ale Max, on ma zachránil. Cítim sa sním taká v bezpečí ako s nikým iným. Preplietla som si prsty a do očí sa mi tlačili slzy. Chcela som mať Max pri sebe a pobozkať jeho nežné pery. Iste by ma do ničoho nenútil ako Boris.
"Achh..."Vzdychla som a vošla som do kúpeľne. Pustila som vodu do vane. Bol to bublinkový kúpeľ. Ľahla som si a oddychovala. Bola som dosť vymočená tak som sa zabalila do teplého župana a vliezla pod palón.
Nazula som si hrubé papuče a pomaly zišla dole do kuchyne.
Sedela tam Mirka a zhovárala sa s mojím bratom Dominom. Zastala som za rohom aby ma nevideli a načúvala som o čom sa rozprávajú.
"Ahá, čiže teraz chodíš s Máriou?"
"Hej."
"Fajn..." Mirka vzdychla a pozrela sa Dominovi do očí.
"Ale myslím že to nie je celkom úžasne, stále sa len učí a nemá čas na zábavu. Za to ty si úžasna." Usmial sa a odišiel preč.
Pomaly som vošla a robila som sa akoby nič. No aj tak ma veľmi prekvapili reči.
"Ahoj, dlho tu čakáš?" Opýtala som sa a zývla som.
"Ani nie." Odpovedala a postavila sa zo stoličky.
"Som rada. Poď hore musím ti všetko vyrozprávať."
Prešlo niekoľko dní a nestrela som ani Maxa ani Borisa.
No na moje nešťastie som ho aj tak stretla.
"Ahoj miláčik! Dlho som ťa nevidel." Dal mi bozk a ja som sa odtiahla.
"Čau."
"Čo sa deje ?" Spýtal sa nepokojne.
"Ale nič ale nemám náladu."
"Ahá tak príď dnes večer dobre ? Ahoj."
Naštavlo ma to. Prečo by som ku nemu stále mala chodiť? Aj tak ma chce len hlúpo zneužiť. Nedokázala som to v sebe udržať.
"Nie Boris! Ja neprídem ! Dosť, ja už stebou nechcem chodiť. Prepáč...proste prišla som na to že ťa neľúbim!" Otočila som sa na odchod a vtedy ma chytil za ruku a rýchlo ma otočil.
"Fajn slečinka! Tak to sa somnou nebudeš rozprávať ! Dnes večer prídeš a spravíš čo ti poviem je ti to jasné ? Lebo inak ti spravím zo života peklo!" Pritisol ma o stenu a pobozkal ma.
"Nie! Neprídem! Boris pochop to! Nájdi si iné lepšie dievča!" Triasla som sa ale rozprávala som ďalej. Ruky som mala ľadové ale bolo mi horúco. Myslela som že omdliem. Nečakal som že Boris sa zachová takto.
"Pozri nechcem iné dievča! Si dokonalá a krásna a chcem ťa!" Zúril a majdal rukami.
"Nechceš! Ani ma nemiluješ! Všetko čo chceš je zbytočné! Spamätaj sa di kelu..." Objímala som ho a ukľudňovala. On rýchlo dýchal a zdalo sa že je v poriadku.
Keď som kráčala domov stále som mala pochybnosti. To čo mi Boris povedal ma desilo čoraz viac...
Zrazu som videla osobu ktorá zdvihla ruku a veľkými oblúkmi mi mávala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
katuska8808
16. 10.októbra 2011 21:21
Som trochu mimo zo všetkých tých nálad, ale inak je to dobré
Napíš svoj komentár