Až dovtedy kým ma Melinda nezobudila. Ako obvykle.
"Čo je ? To už by stačilo. Nikdy sa dobre nevyspím lebo mi hulákaš pri uchu. Pošlem ťa von a bude ticho!"
Nahnevane som zvrieskla. Melinda namňa krásne a zároveň smutne pozrela. Potom ešte raz zaštekala a potiahla mi paplón.
"Melinda! FUJ!" Nervózne som sa postavila a šla za ňou.
Melinda šla k dverám a šialene brechala. Ja som zbadala cez okno postavu.
"Pššt! Melinda! Pššt!" Sledovala som postavu ale videla som len jej črty. Po pár minútach postava odišla ale niečo ostalo na zemi. Akási škatuľa. No nevidela som dobre.
"Čo myslíš? Čo je v tej škali?" Opýtala som sa Melindy. Ako by som čakala odpoveď som na ňu nemo zízala.
"Prepáč, samozrejme, nevieš rozprávať."
Vyšla som von a čupla som si ku škatuli. Melinda po tichu obňuchávala veľkú škatuľu.
"Čo v nej asi je?" Pomyslela som si a pomali som začala otvárať škatuľu.
No skôr ako som to stihla Melinda tam vopchala hlavu.
"Prestaň! Melinda, FUJ!" Odsunula som Melindinu hlavu a uvidela som malého psíka. Zdvihla som ho zo škatule. Bol to kríženec. Bol to malí pes. Zhruba 2 roky. Bol rozkošný. Melinda ho začala oblizovať.
"Páči sa ti ? Aj mne. Ale mám teba a Tobyho. Ďalší pes? To si rovno môžme otvoriť útulok." Zasmiala som sa a poškrabala som ho.
Rozhodla som sa že si ho zatiaľ nechám. Ráno ho pôjdem nahlásiť. Túto noc som sa už veľmi nevyspala. Zato psy spali ako anjelikovia.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár