„Môžete nám poskytnúť číslo na jeho rodičov, alebo na nejakých príbuzných?“ opýtal sa nás policajt. Anthony automaticky vybral mobil a začal číslo policajtovi diktovať.
„Môžem im to povedať ja?“ vyšlo zo mňa tichým a trasľavým hlasom.
„Prepáčte nepočul som vás.“ Snažila som sa prehltnúť tú obrovskú hrču ktorá ma tlačila v hrdle
„Môžem to povedať jeho rodičom že zomrel?“ zopakovala som o niečo hlasnejšie, ale hlas sa mi triasol ešte viac ako pred tým.
„Samozrejme.“ Keď vetu dopovedal, opäť som sa vrátila do svojho sveta kde nikto a nič neexistuje. Anthony ma vyviedol von. Chytil ma za ruku a pozrel sa mi do očí „My to zvládneme.“ Potom mi už nepovedal ani slovo. Celú cestu domov sme mlčali. Žiadne slova by nám v tej chvíli ani nepomohli. Vrátili sme sa domov. Dá sa to vôbec nazvať ešte domovom? Keď vám tá najpodstatnejšia osoba chýba?
„Musíme to ísť povedať Nickovim rodičom.“ Asi po dvoch hodinách tichého mlčanie zo mňa vyšlo. Ani neviem či to boli dve hodiny, či desať minút, či celá večnosť. Obaja sme sa naraz postavili a išli k autu. Keď som uvidela to auto, nemohla som sa pohnúť. Len som si predstavila ako za volantom leží môj mŕtvy priateľ. „Čo je? Nasadni.“ Povedal Anthony. „Ja nemôžem.“ len smutne sklonil hlavu a pochopil že ma do auta už viac nedostane.
Cesta autom k Nickovym rodičom trvala necelú hodinku, ale vlakom, celú večnosť. Celú cestu som si v hlave hovorila slova „je mŕtvy, je mŕtvy, je mŕtvy.“ Ako im to len poviem? Ako oznámim rodičom že ich syn už nežije?
Nickovi rodičia aj s jeho mladším bratom bývali na predmestí. V krásnom upravenom dome, s pred záhradkou plnou kvetín. S trpaslíkmi presne zoradenými do jedného radu. Nick sa pred pár rokmi odcudzil so svojim otcom. Otec mu nakreslil presnú cestu životom a smer ktorým sa ma uberať. Nick to odmietal, nechcel zdediť otcovu firmu už so zabehnutými pravidlami. Chcel tvoriť vlastné pravidlá. Chcel niečo dokázať a ukázať otcovi že môže byť na neho hrdý.
„Pripravená?“ opýtal sa ma Anthony. „Nie, ani nebudem.“ Ako som dopovedala, dvihla som ruku a zaklopala na vchodové dvere. „Eli, Anthony čo tu robíte?“ povedala nadšene Nickova mama. Bola to žena v stredných rokoch, ktorá na to že mala tri deti, vyzerala naozaj dobre. Jej vlasy chytali už jemný odlesk šedín. Bola štíhla a vysoká. „A kde je Nick?“ ešte v rýchlosti dodala.
„Pani Lars, môžeme ísť dnu?“ Povedal ticho Anthony.
„Ale samozrejme, stalo sa niečo? Prečo sa obaja takto tvárite?“ pýtala sa nás po ceste do obývačky. „sadnite si, dáte si niečo, kávu, čaj? Piekla som dnes koláč, hneď vám donesiem ochutnať.“
„Pani Lars, je doma Vás manžel?“ ani nestihla dopovedať keď som ju prerušila.
„Áno je, je v garáži, zase sa špára v tom jeho aute.“
„Môžete ho prosím zavolať?“ S vystrašeným výrazom prikývla a išla po svojho manžela.
„Mám im to povedať ja?“ opýtal sa ma Anthony už s očami plnými sĺz.
„Nie, musím to zvládnuť.“
„Eli, Anthony, čo vás k nám privádza?“ Vysoký muž, s veľkými hnedými očami, výraznými vráskami pod nimi a blond vlasmi. Nick bol celý otec, pomyslela som si v tej chvíli. Bol celý špinavý od oleja, rýchlo si utieral ruky a s chladným pohľadom ju podal mne aj Anthonymu.
„Pán a pani Lars“ začalo som veľmi neisto, veď kto by dokázal s čistou hlavou oznámiť rodičom svojho priateľa, že ich syn je mŕtvy, „mám pre Vás zlú správu.“
„čo sa stalo, Eli už nám to prosím ťa povedz.“
„Dnes ráno o ôsmej hodine mal Nicolas vážnu autonehodu. Do jeho auta, keď išiel do práce, z boku narazilo nákladné auto. Jeho zranenia, neboli zlučiteľné so životom. “ Pozrela som na nich. Z očí Nicolasovej matky sa spustil potok sĺz, jeho otec na mňa len nahnevane pozeral.
„Ty si práve povedala že môj syn, môj prvorodený syn je mŕtvy?! Ako so dovolíš niečo také vypustiť z úst“ kričal mi priamo do tváre.
„Je mi to ľúto.“ Povedala som.
„Vypadni z môjho domu!“ kričal na mňa z plných pľúc. Ignorovala som ho, ignorovala som krik nešťastného otca. Zo zadného vrecka nohavíc som vytiahla pokrčený papierik.
„Pani Lars, toto je číslo na policajta, ktorý nám oznámil Nicolasovu smrť. Nechcela som aby ju oznámil aj vám, chcela som to urobiť ja.“ Podala som papierik, vstala a mierila k dverám. Anthony kráčal hneď za mnou.
Zrazu ma pani Lars chytila za ruku a povedala cez slzy: „Eli, ďakujem že si nám to prišla oznámiť ty, vážim si to. Môj syn ťa veľmi miloval.“ Objala ma.
Po ceste domov sme boli opäť ticho. Bolo počuť len hučanie koľajníc. Neznesiteľné hučanie.
„Prečo nemôžem plakať?“ povedala som keď sme v tichosti kráčali domov.
„čože?“ pozrel na mňa nechápavo.
„Prečo nemôžem plakať? Prečo nemôžem zo seba dostať jedinú slzu? “
„Neviem, si v šoku, asi je to normálne“
„Je normálne keď zomrie človek s ktorým žiješ päť rokov a ty nevyroníš ani jednu slzu? Revem ako dieťa pri filmoch, keď čítam knihu. Revem stále. Stačí keď ma pichneš ihlou do prsta a ja som schopná začať revať. Ale teraz? Nejde mi. Tak veľmi chcem plakať a dostať zo seba tú bolesť.“
Deň -1
Žiaden plač. Len blbo celý deň pozerám do steny. Nevládzem sa pohnúť. Nevládzem premýšľať.
„Tu máš.“ Prišiel do mojej izby Anthony a podával mi chlieb z maslom
„Zjedz to“
„Nechcem“
„Musíš niečo zjesť.“
Nereagovala som, len som sa prevalila na druhý bok.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár