Počkám si

Stojím a čakám...kedy ma zhodíš, proste sa ma nežne dotkneš a ja padnem na samé dno...
Fúú...čo by som aj čakať mala, hádam len nie objatie, to by pálilo...
Tak ako teplé lúče, ktoré ma sprevádzali na most, to miesto, kde som ti v myšlienkach písala odkazy...
Ostali však neodoslané, nedokázala som ich vysloviť...
Nemám však zlé svedomie...ved´ som ti ich poslala...v každom pohľade, každom písmenku,ty si to nepočul...mal si byť pozornejší!

Zatváram oči, chcem si zvyknuť na život bez svetla, ktoré ma svojou silou vedelo rozpáliť, tak ako...ako niečo hmotné
Neviem...má zmysel čakať, je fajn, ak dávam tebe´kľúč od môjho jediného šťastia, je správne ak sa zamýšľam a trápim zároveň...?!

Jasné, nepríd´ ..to by bolo príliš lacné, ostaň tam, kde ťa nenájdem...(fyzicky)
Je zaujímavé..môžem fyzicky zabrániť kontaktu s tebou, nadobudnúť istotu, že ma nezhodíš, nechytíš ma...
A pritom...tak vnútorne sa hádžem z kamenného mosta ja sama, bez tvojej pomoci..ale tvojím zavinením...

Tak fajn, si tam, ja na moste, vnímam tmu a zároveň to prekrásne teplo, ktoré je v mojom vnútri a rovnako na povrchu mojej bezvládnej telesnej schránky...
Posielam ti poslednú správu..v myšlienkách...

Nemyslela som si, že sa niečo také môže stať...a stalo sa.
Bojím sa slnka, bojím sa pádu, bojím sa slov, bojím sa svojho rozhodnutia...bojím sa samej seba...

A to len kôli tebe...
Skočím z mosta...nastane tma...
Ostanem čakať, bude tma...
Pôjdem sa prejsť, bude tma...

Tak ?!?...Počkám si..nie na teba...počkám na čas, časom uvidím svetlo, ktoré je skryté za rúškom bolesti, otázok...

Potom si prečítam odkaz, každé písmenko-jeden deň bolesti, každá myšlienka-jeden trpký sen...každá bodka-jedna intuícia...

Po čase budem v rukách držať knihu, ktorú si prečítam spätne, zavriem ju, uložím ju do poličky...
A poviem si: , Ták, a je po rozprávke so smutným koncom..,

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu