Počúvala šepot mora, vábil ju, chcel ju...
..Nenechala sa prosiť...
Nohami zanechala stopy v zlatistom piesku...
Zrazu sa necítila sama...
Pocítila objatie..nestále a stále..
Objatie modrých vĺn,už neplakala sama...more plakalo s ňou..
Ponorila sa...do sveta, ktorý nik nevidel..nepoznal...
Krása...nemohla dýchať...toľká nádhera..
Toľko krásneho v jej očiach.. v jej mysli...
Vynorila sa, pozrela sa spätne..videla len skaly...
Studenú ralitu, ktorá bola príliš tvrdá...
Nadýchla sa a tančila na samom dne...
Na dne, ktorého podstatu cítila, menila jeho štruktúru...
Na dne, z ktorého sa vedela odraziť...
Rozhodla sa tam ostať...
Pochopila..je tam pre príčinu...
Bude odrážať tých, ktorí to nedokážu...
Bude tou, ktorá bude obíjmať...utierať slzy...
Tou, ktorá ponúkne možnosť odraziť sa od samého dna...
Tou, ktorá tam nikdy nebude sama...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
finwaell
18. 11.novembra 2006 08:39
Tí čo pomáhajú druhým nikdy nie sú sami Ale môžu byť osamelý Veľmi prekné.
Napíš svoj komentár