Rozdáva údery svojím chladom krutým.
Moja bolesť mu neprekáža,
on nevidí,vietor nevidí ako trpím.
Sťa biely závoj prikryl môj žiaľ,
však nepohladil plavé vlásky,
nepodvihol oči k mojim,čo vodu
pýtali ani sedmokrásky.
Je anjel s tvárou čerta nežný,
ten cit ho vo vnútri väzní.
Je tepla zajatcom,
je pánom clivoty,
krutosti obhajcom,
on je kráľom samoty.
Odhodená minca došliapaná v blate,
obrovské kamene v zlate,
použitý papier,
platňa obohratá,
bieda chudobou bohatá.
Zronená,bezcenná,zranená a nežná,
čo objíma ma prázdnota večná.
Ten naveky chlad a ničoho pocit,
ten bezcenný,márny duchov dotyk.
Som boháč bez domova,bez vône kvet,
bozk bez emócie to ja som,
bedár,čo padá a dvíha sa poklesom,
Som lastovíča hľadajúce domov,ktorého už dávno niet.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
suzik12
13. 6.júna 2008 10:32
steba raz niečo bude...je to velmi pekné a také noo...peknééé...neviem to slovami tak povedat ale noo....
Napíš svoj komentár