Zatvorená v knihách veľmi nemám čas vnímať svet emotívne. nemám čas riešiť akési citové záležitosti, no po dvoch rozchodoch,ktoré mojou psychikou neotriasli, zastavila som sa, pýtajúc, či naozaj teda nemám city a či to už dávno nemalo prísť.
Vypočula som si o sebe mnohé škaredé výroky, začala som teda rozmýšľať nad tým, či sú pravdivé.Áno, naozaj nie som Boh, aby som dávala druhé šance, neplačem za ľudmi, nehovorím im milými slovami, nevpúšťam ich do životov, NEDOTYKAM SA ICh A NEDOVOlÍM IM , aby sa ma dotýkali, som egoistická, cynická a áno, áno, priznávam.
Prekonať ale tento pocit nie je jednoduché, proste to ale musíte prijať, musíte si byť vedomý toho, že vás okolie takto vníma. Reagovala som absolútne apaticky, apaticky na výčitky tých, ktorí ma snád mali radi, apaticky na výčitky tých, ktorých som snád už len svojím rozprávaním ublížila. Mne je to jedno.
Celý svet mi je jedno.
Konám podľa svojich potreieb, podľa svojich plánov, podľa svojich cieľov. Zobúdzam sa o štvrtej ráno a učím sa, nemávam žiadne víkendy, žiadne voľné dni a áno, som s tým spokojná......................
Potom však príde jedna fotka, jeden pohľad, ktorý ma už dávno dostal na kolená a reálne hodnotiac, ešte som sa z nich nedokázala postaviť. Volá sa Giancarlo. Nie, ja nie som bezcitná, nie som tá, čo nevie, čo je to cit, čo nikdy netúžila pozerať niekomu hodiny do očí. Pamätám si na všetky okamihy s tým mužom. Keď sa smial,keď dýchal, keĎ BOL ZLý, KEĎ NA mňa nemal čas. Ja som ho však vždy chcela aspoň vidieť.
Neviem, či sa to volá naivná a romantická láska, či sa to, vôbec, volá naivita ale áno, prichádza to len raz. A tiež neviem, či je to láska, či sa to nejako volá, ale prišlo to len raz. Ten cit, ktorý zmenil vo mne všetko, ten cit, ktorý mi dnes spôsobuje zimomriavky. Milovala som, milujem.,....som závislá na pohľade, ktorý nedostávam, musím si pripomenúť jeho hlas, jeho vôňu, jeho dotyky, jeho nežnosti, jeho ubližovanie, jeho krutý, chladný, drsný a nenávistný pohľad, aby som zistila, že ešte cítim.
Cítim a dokonale, dodnes, hoci je to rok, viem si yvabviť jeho dotyky, viem presne, čoi hovoril a HLAVNE: viem, ako pozeral a viem, ako som sa CÍTILA. Viem, že som sa ráno budila s jeho menom na perách a k životu som viac nepotrebovala. Neverím na nekonečné príbehy, lásku, čo končí až vtedy, keď zazvoní zvonec.
No páčil sa mi i námet filmu One day, hoci neverím, že ostali spolu. Naozaj existuje to niečo, čo určite, kto bude navždy súčasťou obsahu našich žíl, niekto, pri koho fotkách budeme plakať cez obrovskú radosť, cez úsmev....pretože keď vidím jeho pohľad na fotkách, keď nevie, že ho fotia, som presne tam, kde som bola pred rokoch, on ma hľadí, on vystupuje z auta, zdvíha si gate, pretože má malý zadok, potom sa usmeje(a nech je to aj falošné, nech to nie je naozaj, nech ma nikdy neľúbil, nech mu na mne nikdy nezáležalo) a pobozká ma.
Stalo sa to reálnym, stalo sa to! Bolo to, ide to, existuje to, nie som takáto vždy, nie , nemožno ma zaradiť medzi tých, čo len rúcajú životy, pretože nevedia ľúbiť a byť pripútaní na niečom pohľade.
Milovala som čokoľvek, čo sa ho týkalo a ak to mal byť len večný dôkaz toho, že aj ja viem cítiť a hovoriť milé slová a niekoho POTREBOVAŤ, potom to nie je spravodlivé. ..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
vreskot000
2. 3.marca 2013 17:34
ty máš ešte 18.rokov, počkaj ked budeš mať 26
Napíš svoj komentár