Niet tu nikoho, kto by sa vtedy rozprával. Nikoho, kto by čo i len sedel pri mojej posteli. Nerozprávam o svojom živote, za svetla sa nikdy netrápim, žijem aktívnym vyrovnaným životom, akurát si týram telo trochu viac, ako je únosné. Vtipne vtedy odpovedám na otázky, či mám priateľa, že načo by mi akože bol chlap, ktorému treba variť a smrdia mu nohy.
Noc ľudí vyzlieka, robí zo všetkých tie isté stvorenia. V noci počuť plač, ktorý má alebo nemá kto tíšiť. Noc zo mňa robí mňa. Bojím sa zatvoriť oči, potom sa bojím ticha, teším sa na rána, nenávidím tie vykročenia do dní.
Niekedy je to iné, ako teraz. Bojím sa tak, že oči zatvoriť nechcem, lebo mám pocit, že sa už nezobudím. V krku mám hrču, myslím, že nemôžem prehĺtať a cigaretu som zahasila skoro celú, lebo ma premkol strach, že z nej práve vtedy zomriem.
Včera to tak nebolo, ako vždy, keď si, pre svoje vlastné chvíľkové pohodlie vymyslím, že som zaľúbená, či že v ľudskosti vidím zaujímavú náklonnosť, nie iba niečo obyčajné. Ráno, vlastne až do večera pootom žijem z toho všetkého, čo som si pre seba vytvorila, čohokoľvek, čo mi okolnosti podhodili pod nohy.
Ležím na posteli, hlavu mäkko položenú na dlaniach, vo svojej izbe, v tme, rozmýšľam, ako by to šlo. S jeho rozprávkovosťou a pragmatickosťou toho druhého, čo sa so mnou zhoduje, trpezlivosťou hentoho a obyčajnosťou tamtoho.
Áno, som sama na svoje kristejasaužzajtranezobudím problémy.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
m1rko
14. 9.sept. 2012 22:42
Prekrásne
Napíš svoj komentár