Odsúdená na život - 1.časť

Ticho, ktoré ma tiahne každou sekundou stále hlbšie do priepasti nekonečnej samoty, v okamihu prerušila sladká melódia Clair de Lune. Rozlieha sa po izbe ako jemný letný vánok, ktorý sa potichu vkráda dnu cez otvorené okno. Hudba v sebe nesie určitý druh slobody. V týchto vratkých časoch mi bola jedinou útechou, jediným svetlom na konci tunela. Tu, na mieste, kde sa smrť usídlila v každom kútiku izby, žijem už celé dva roky. Za týmito chladnými kamennými stenami som dokázala nájsť samú seba. Obrovský hnev a ľútosť sa vo mne zlomili a keď som sa ocitla tvárou v tvár svojmu osudu nedokázala som povedať „nie“. Osud, v podobe vysokého muža s jemnými črtami tváre, bledou pokožkou a modrými očami, v ktorých sa ukrývali strieborné iskry plné života, mi pomohol znova objaviť chuť života. Osud, ktorý som milovala viac než čokoľvek iné v živote, aj keď mi uštedril ranu pod pás, som mu vďačná. Priviedol mi do života anjela. Anjela menom Philip.

Každou sekundou mi do žíl prúdi dávka chémie, ktorá mi ako zázrakom predlžuje život. Necítim bolesť ani nevoľnosť, ale keď sa obzriem okolo a vidím ako sa moji nový priatelia zvíjajú v bolestiach, dokážem sa len nenávidieť. Leukémia vysaje všetko to krásne v nás a zanechá po sebe len bezduchú schránku plnú prachu. No mne nevzala takmer nič, snáď len nádej. Ostali mi vlasy, necítim bolesť ako keby som ani nebola človek. Keďže som evidentne vo výhode rozhodla som sa povzbudiť priateľov svojím pozitívnym prístupom, ktorý bol hlboko skrytý v mojom srdci, no oni boli jediní, ktorí ho dokázali vyniesť na povrch. Aspoň do toho osudného dňa. S ľahkosťou si brnkám na gitare a rozmýšľam o čase, keď v tom ma zo sladkého snenia vytrhne jemný zvuk husieľ, ktorý sa nesie vzduchom z vedľajšej postele. Sára prišla na liečbu a ako správny člen našej skupiny si priniesla husle. Spoza dverí vykukne ruka, ktorá pevne zviera píšťalku a veselý Marcov úsmev zaplnil celú miestnosť. Skupina je pokope a koncert sa môže začať. Onedlho sa aj tak malá izba hemžila poslucháčmi. Lekári, ale aj pacienti sa sem schádzali, aby si oddýchli od každodenných starostí a vychutnali si jemné melódie. No tentoraz nás sledoval aj neznámy pár jasne modrých očí, ktoré som v sanatóriu ešte nezazrela. Upútali moju pozornosť a celkom ma pohltili. No naše duševné spojenie netrvalo dlho. Tak rýchlo ako sa objavili v mojom zornom poli, tak aj zmizli a ja som len mohla dúfať, že to nebola len halucinácia vyvolaná liekmi. Vďaka hudbe som nevnímala čas a chemoterapia prešla rýchlo. Razom som sa opäť ocitla sama vo svojej izbe, sama v temnote, ktorá ma o pár minút pohltila úplne. Zaspala som. Vnímala som len ľahký vánok, ktorý sa vkradol cez pootvorené okno do izby. Vládol pokoj. Ničím nerušené ticho ovládlo moje bdenie a viedlo ma do nepoznaného sveta snov. Vzduch v miestnosti sa akosi zmenil. Korenistá vôňa ma pohltila a ja som pocítila prítomnosť ďalšej bytosti. Pokojne som sa oddávala spánku v domnienke, že moje nočné mory vystriedal krásny sen. No nebol to sen. Realitu okamihu som si uvedomila, keď som ucítila teplo ľudskej ruky ako ma hladí po líci a jemne mi zakrýva odhalené rameno dekou. Bála som sa otvoriť oči. Nechcela som, aby ten anjel, nech už to bol ktokoľvek, ktorý ma dokázal vytrhnúť z chápadiel nočných môr, nezmizol v okamihu, ako sa stihnem presvedčiť o jeho existencii. No jeho prítomnosť a sladkú vôňu som cítila stále. Bol tam. Stál pri mojej posteli a dával pozor, aby som neupadla do hlbokého spánku. Chcel, aby som bdela, aby som vedela, že je tam. Pri mne.

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu