Kedysi som dokázala veriť svojmu inštinktu. Akosi som podvedome vedela "prečítať" dušu a pravú tvár človeka. Stačilo mi len zopár minút v jeho blízkosti. No teraz sa to zmenilo. Stačila rana osudu, ktorá ukončila môj doterajší vcelku pokojný život. Stal sa so mňa človek neživý a nemŕtvi. Človek bez duše.Pocit úzkosti, ktorý mi ovládol myseľ zahaľuje predo mnou pravú tvár tohto sveta, ktorý som tak strašne túžila spoznať. Neveriť vlastnému úsudku znamená neveriť sám sebe. A keď neverím sama sebe, komu vlastne verím? ? ?
Dobrý človek. Často si ma s ním mýlia. Pravdou je, že nie som dobrá. V žilách mi síce nekoluje ľadová voda a moje srdce stále bije no napriek tomu som to , čo som. Slabý človek lipnúci na spomienkach, ktoré ma takmer dokázali zabiť. Tak prečo je také ťažké sa od nich odpútať? Harmónia života sa zmenila v čierny plášť zahaľujúci pravú podstatu mojej mysle.Ťarcha spomienok, nekonečný pocit samoty a strachu zo mňa dokázali vyplaviť všetko to dobré, čo som na sebe milovala. Ostala holá pustatina. Do tla vypálená duša. Stále však žijem...
Tak z čoho mám strach? Bojím sa vlastne, alebo moja duša a myseľ sa ma pokúšajú zmiasť? Naozaj sa bojím...Strach, že moja myseľ ostane uväznená medzi múrmi spomienok na tragický príbeh lásky môjho života, ma úplne ochromil. Nedovolí mi opäť začať žiť. Mám bojovať? O svoju dušu? Príliš často si kladiem tieto otázky. Nakoniec zomriem a premením sa na prach. Dušu nebudem potrebovať. Temný závoj bolesti a smútku sa stiahne do úzadia, až sa premení na strieborné sklo. A potom konečne budem slobodná.....
Ale život bez duše nie je život. Duša človeka, nech je naplnená démonmi z minulosti či prítomnosti, stojí za to o ňu bojovať. Nech som zažila čokoľvek, budúcnosť je predo mnou a tak zložitý a komplikovaný človek ako som ja, ktorý rozumie viac druhým ako sám sebe potrebuje dušu, aby dokázal prežiť v tomto svete. Nevzdávam sa nádeji, že moja duša opäť začne žiť. Neprestávam bojovať...
"Cesta je zavretá. Vybudovali ju tí, ktorí sú mŕtvi a mŕtvymi zostaneme.....Až kým nepocítime na svojich perách chuť slobody"
Úvaha
Komentuj
11 komentov k blogu
1
richardulman
29. 4.apríla 2009 19:20
fuuha... keďže ja už takéto veci našťastie konečne neriešim, tak vlastne ani neviem, čo na to povedať... keď nad tým tak rozmýšľam tak je vlastne úplne jedno, či poviem to alebo hento... ja som do značnej miery premárnil takmer tri roky svojho života tým, že som stále bol kdesi v minulosti... mohol mi hovoriť kto chcel, čo chcel ale aj tak som ho nepočúval, resp. vypočul som ale bolo mi to vlastne aj jedno... tým chcem povedať len to, že nemôžeš sa spoliehať ani na mňa ani na niekoho iného, že ťa z tohto stavu nejako dostane... so všetkým sa musíš zmieriť len ty sama a takisto musíš aj ty sama prísť na mnoho vecí, ktoré začneš aj postupne realizovať a posúvať sa stále ďalej a ďalej vo vývoji... človek, ktorý stále stojí na jednom a tom istom mieste, nie je vôbec človekom... jediné, čo ti môžem ponúknuť a trochu tým aj pomôcť je to, že budem tvojou bútľavou vŕbou ak to budeš potrebovať
2
to čo píšeš je dosť smutné ..a keby sa dalo tak ti rád pomôžem, samozrejme ak by si chcela ...a bez ohľadu o čom je ten článok , zase je písaný neskutočne dobrým štýlom . Teším sa na dalšie blogy od teba...
6
sme otrokmi reflexie vlastnej minulosti len do miery v akej minulost nechavame posobit...
8
Nedokážem sa zbaviť pocitu, že ak by si písala o hocičom, znelo by to krásne.
Skladám klobúk, hlboko sa klaniam a len ticho obdivujem.
Rada by som... pomohla, ale nemôžem, neviem ako...
Ospravedlňujem sa.
Skladám klobúk, hlboko sa klaniam a len ticho obdivujem.
Rada by som... pomohla, ale nemôžem, neviem ako...
Ospravedlňujem sa.
9
Možno že to čo si prežila je tašké, je strašné, myslíž že to už zomrelo a aj stebou, že to už nenajdeš svoju dušu to už ani nevymažeš ono možno cesta hladani aj ide len strašne pomaly tak pomali že su to nepatrne ale vsúčte roku iste a preca spoznávanie nových ľudí sa to určite zmeni aj príchodom novej etapi života, len nič nestane ked sa na to tlačí, ale nechaš tomu volnú cesto určite to príde a nebudeš prázdna na vždy
10
bez pamäti, v budúcnosti zopakuješ všetko to zlé čo si si nezapamätala
11
nútiš ma premýšľať...svet je zlý...v tom, že sa ráno zobudíme...v tom, že máme nádchu...v tom, že máme chrípku, ale aj v tom, že nám berie ľudí, ktorých máme radi, ktorých milujeme, tých ľudí, bez ktorých si nevieme predstaviť deň....taký je svet......taká je doba...taká je realita.....
nikomu neprospieva utápať sa v žiali....lebo to nikam nevedie...resp...niekam áno, ale o tom mám zakázané hovoriť....
empatia - schopnosť človeka vcítiť sa do situácie druhého...to je pre mňa jednak stredoškolská definícia, ale aj kus veľkej pravdy.....ľudia sa jednoducho potrebujú porozprávať...o tých jednotkách v škole, ale aj o tých prešľapoch....bitkách...kopancoch...často nemajú komu sa zdôveriť...a preto sa im občas pletieme do cesty..lenže...kto vypočuje nás?????
pokiaľ sme zažili v živote veľa negatívneho....rúcalo sa všetko..jedno za druhým..tak je jasné, že nebudeme očakávať stále to dobré, ale skôr zlé...a to tiež dosť pôsobí na psychiku a na naše správanie....
strieborné sklo...nemôžem dať rovnítko medzi strieborné sklo a nový život....proste sa to nedá....nepasuje mi to...
nikomu neprospieva utápať sa v žiali....lebo to nikam nevedie...resp...niekam áno, ale o tom mám zakázané hovoriť....
empatia - schopnosť človeka vcítiť sa do situácie druhého...to je pre mňa jednak stredoškolská definícia, ale aj kus veľkej pravdy.....ľudia sa jednoducho potrebujú porozprávať...o tých jednotkách v škole, ale aj o tých prešľapoch....bitkách...kopancoch...často nemajú komu sa zdôveriť...a preto sa im občas pletieme do cesty..lenže...kto vypočuje nás?????
pokiaľ sme zažili v živote veľa negatívneho....rúcalo sa všetko..jedno za druhým..tak je jasné, že nebudeme očakávať stále to dobré, ale skôr zlé...a to tiež dosť pôsobí na psychiku a na naše správanie....
strieborné sklo...nemôžem dať rovnítko medzi strieborné sklo a nový život....proste sa to nedá....nepasuje mi to...
Napíš svoj komentár