Tichý šelest - Časť štvrtá: Absurdno

Nazrieš do priepasti, aj ona do teba. Nazrela som tam. Je tam pekné svinstvo. Tie jagavo modré oči vypálené v mojej mysli boli vstupnou bránou. Bránou do Absurdna. Sveta, v ktorom som sa na všetko naokolo dívala cez tie primitívne „ružové okuliare“. Absurdno však nie je také aké som očakávala. Dokonca som sa tam podvedome rada vracala. Čakala som, že bude predstavovať nejakú predzvesť o klinickej smrti môjho ega, no mýlila som sa. Je to oveľa horšie.


Ticho. To neznesiteľné ticho, keď len tak ležíte v posteli, oči otvorené, pretože práve rozčítaný román o masovom vrahovi Vám nedá spať. V tej chvíli sa započúvate. Do zavíjajúceho vetra za oknami, do manželskej hádky, ktorá prekonala aj 200 metrovú vzdialenosť a teraz Vám priškrtený hlas suseda – stavbára píli uši. Aby som eliminovala dotieravé zvuky prírody a ľudského faktoru, započúvala som sa do zvuku mne najbližšiemu. Buch buch. Kontrakcie svalu srdcového, keď ním prechádzajú elektrické impulzy. Priznám sa. Upokojuje ma to a tak počúvam. Sledujem každé vynechanie. Žiadne nepočujem. Našťastie...Žijem, dýcham, aj napriek stratenej duši. Úľava zaplaví moje telo takmer okamžite, až pocítim spomalenie srdca. Ukľudňuje sa. A práve v tej chvíli, keď pozorne načúvam spomaľovaniu, ostanem slepá a hluchá voči všetkému na okolo.....


Aj voči čiernemu križiakovi, ktorý zrejme zo stromu trafil rovno do mojej postele. Je mi ľúto. Neprichádza do úvahy, aby sa nasáčkoval do mojej vyhriatej postele v úlohe spolu nocľažníka. Keď som konečne odtrhla svoje užasnuté zmysly od zvuku vlastného srdca, všimla som si aj toho pavúka. Šinul si to priamo na mňa a nezastavoval. Samozrejme, ako poriadny arachnofobik, ktorý ide zošalieť aj z hajzlového pavúka, sa začnem potiť a zaplaví ma strach. Pokojný tlkot sa mení na nervózneho kolibríka. So spotenými rukami odhadzujem deku. Zdvíham sa. Prezerám si ho. Strach z takto neznesiteľne malej veci je trápny. Predsa sa ale bojím. Rýchlo zohnem deku na polku a tak uväzním votrelca. Zo zákerným členom kmeňa Článkonožcov ju cez pootvorené okno vyšmarím von a s utíchajúcim srdcom sa opäť ukladám do postele, oči otvorené. Ďalší otras by moja pumpička určite nevydržala.


Mesiac a hviezdy sa bezpečne ukrývali za ťažkými mrakmi prihnanými severným vetrom. Zvykám si na tmu. Keď žijete sama, neostáva Vám nič iné, a behanie po dome s mäsiarskym nožom nie je práve kóšer. Zatváram oči. Na upokojujúcu melódiu srdca sa už spoľahnúť nemôžem a tak sa dobrovoľne poddávam neurčitu. Absurdnu. O stotinu sekundy sa opäť ocitám na prahu mramorovej čierňavy, kde moje oči nadobudnú vzhľad spáleného uhlíka a idem. Kráčam. Prechádzam okolo prvého, druhého, tretieho zrkadla. Stále nezastavujem. Intuitívne prídem na koniec cesty, tesne pred bránu pekelnú. Vnáram hlavu do striebristého povrchu zrkadla a v hlave mi znie nápis pod ním. » Tisíc slov, ani jedna pravda «. Obraz, ktorý sa mi predostrel vykryštalizoval moju pamäť. Už vtedy som vedela, že sa niečo deje. No urobila som niečo? Nie. Ty hus jedna. Nadávam si v bdení a sledujem. Na túto spomienku som myslievala často aj po rozchode. Dokonca si pamätám aj presný dátum. 12.11.2006...


Vtedy som ho prichytila ako mi kontroluje maily. „Čo to, do pekla, robíš? “ zavrčala som na neho a v maximálnej nasranosti som si neuvedomila trápne gesto a dala som si ruky vbok. „Vieš....Vieš náhodou som nadiktoval tvoj mail a pozerám si, či mi tie dokumenty už poslali.“ Klamal mi. Nemusím byť bohvieakou odborníčkou na kinezickú analýzu, ale toto skrátka bilo do očí. V podtexte jeho „pravdivej“ odpovedi som vycítila aroganciu – výsledok, klamstvo. V hlave sa mi rozbehla podrobná analýza toho sliediča. Stačilo odpovedať na štyri základné otázky. Po prvé, ako by som ho zaradila do kontextu zločinu? Podozrivý z nedôvery, nelojálnosti a bezcharakterného narúšania súkromia. Po druhé, mal motív mi klamať? Áno. Po tretie, aká osobnosť vlastne je? Extrovert, premýšľavý, hodnotiaci. A po štvrté, aký typ klamára to vlastne môj „sladký“ Sebastian je? Je inteligentný, má dobrú pamäť a v rukáve má všetky techniky zvádzania, aby dosiahol to, čo chce. Takže manipulátor. „O aké dokumenty vlastne ide? “ nastavujem pascu ako na medveďa. „No vieš, zlato...“ Zlato. Takže keď klame som zlato a keď ho osvieti a povie pravdu, tak som zlatko. Rybka sa chytila.... „ Ide o dokumenty k Mansonovej zákazke.“ A sklapla pasca. Macko sa bezmocne hmýri ako ryba na suchu. „Aha...No dobre.“ IDIOT. Tie dokumenty som mu osobne preberala, keď mu pred týždňom prišli doporučene. Nahadzujem falošný úsmev. „Ale nabudúce sa nepomýľ.“ Pretože Ti tie klamstvá sama napíšem. Na ksicht rozžeraveným kutáčom....


Otvorila som oči. Bola som späť. Späť v skleníku...Tento krát ma nedohonila žiadna recidíva a pokojne som teda mohla premýšľať. Nie nad spomienkou. Uvedomovala som si totiž, že za tú ohlušujúcu bolesť si môžem ja. Ostatne, za všetko zlé si z veľkej časti môžeme len my sami. Ale toto poznanie ma neuchvátilo až natoľko, aby som venovala hmýrenie myšlienok v hlave ako v obrovskom úle, práve tomuto. Čudovala som sa nepostupnosti zrkadiel na Luciferovej ceste poznania. Nejdem podľa čísiel. Ale podľa spomienok. Spomienok, ktoré mi pomôžu pochopiť....Aha. Tak takto funguje Absurdno........

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu