Lak zaschol. Vstala a otvorila skriňu. Už dávno mala vybraté, čo si oblečie, no stále si nebola istá. Chcela vyzerať dokonale. Ako bohyňa. Dúfala, že sa jej to podarí. Na tento večer sa už dlho tešila. Vyhádzala na gauč ešte pár vecí. Vyzliekla si kraťasy s nohavičkami a dala si na seba iné. Čierne. Čipkované. Samozrejme, čierna podprsenka lemovaná rovnakou čipkou ako na nohavičkách. Obzrela sa v zrkadle. Posťahovala trochu brucho a snažila sa nejakým spôsobom zapamätať si sexi postoj. Vzdychla a začala sa prehrabovať vecami. Zatiaľ bolo vonku celkom príjemne, ale večer bude už chladno, o noci nehovoriac. Či chcela alebo nie, musela si so sebou zobrať aj niečo teplejšie. Napokon sa uchýlila k pôvodnej verzii, ktorá bola prevesená cez operadlo stoličky. Boli to šaty. Čierne, obtiahnuté, bez ramienok. Vyzerala v nich viac ako skvelo. Bola naozaj spokojná. Napriek tomu ju začala chytať nervozita. V bruchu jej začínali šarapatiť motýle.
Pozrela na mobil. Žiadna správa. Teda, zatiaľ to platí. Pousmiala sa, no vzápätí ju premkol nepokoj. Otočila sa, aby sa opäť pozrela do zrkadla. Kontrolovala všetky možné chybičky.
Zapínal si predposledný gombík košele. Prehrabol si rukami vlasy. Sledoval pri tom odraz svojej postavy v zrkadle zavesenom na dverách izby. Pozoroval každý jeden sval, ktorý sa mu napínal, keď urobil hoci aj nepatrný pohyb. Miloval svoje telo. Miloval seba.
Vytiahol zo skrine nohavice. Obliekol si ich. Zapol opasok. Košeľu nechal len tak ležérne vykasanú. Ešte raz sa premeral. Zoširoka sa na seba usmial. Bol nadmieru spokojný. Napokon, ako vždy. Pozrel na mobil. Nič. Aj tak nečakal, že by to odvolala.
Posledný pohľad do púdrenkového zrkadielka tesne pred miestom stretnutia. Je to v poriadku. Kráčala pomaly a ladne. Mala obuté červené lodičky, v ruke malá kabelka, v druhej svetrík, keby bola zima.
Srdce jej bilo ako o život. Čo ak ho nespozná? Čo ak nebude vyzerať tak ako na tých fotkách? To bude trapas! Bude to nejaký starý dedo s protézou, smradľavým dychom a veľkým pupkom. Striaslo ju. Adrenalín jej stúpal čoraz viac. Pozrela na hodinky. Chcela tam byť prvá. Nielen preto, že sa neuveriteľne nevedela dočkať, ale tiež preto, aby ju musel spoznať on. Nie ona jeho. Mala to premyslené. Len nech tam už nie je!
Pozeral na hodinky. Má ešte desať minút. Ako poznal tieto žabky, tak tam bude určite skôr, lebo sa bojí, že ho nespozná. Vedel, že mu neverila to ako dobre vyzerá. A že ani nevyzerá na svoj vek. Nie, vôbec nebol starý, len sa o seba tak dôkladne staral, že sa jeho vek ťažko hádal. Sedel obďaleč miesta stretnutia, aby ju videl prichádzať. Prišiel autom, takže tam bol už chvíľu. Nerád chodil neskoro. Ale nikdy nechodil ani skoro. Jednoducho, presne.
Na moment zastavila. Zhlboka sa nadýchla, zaostrila zrak, narovnala sa a vykročila spoza rohu. Poobzerala sa, ale nikde nevidela nijakého muža, ktorý by sa podobal na toho, s ktorým sa mala stretnúť. Vydýchla si. Jej plán, byť prvá, vyšiel. Už len počkať. Pozrela na hodiny. Desať minút. Fajn, to nejako vydrží.
Musel sa smiať. Ani tento krát sa nemýlil. On tie žaby už naozaj pozná dokonale. Obzrel si ju. Raz, dva razy, tri razy...od hlavy po päty. Fajná, skonštatoval v duchu. To by celkom aj šlo. Vlastne celkom dosť. Tá žaba vedela, čo si má na seba obliecť, aby upútala. Pozrel na hodinky, desať minút. A teraz ju už bude len sledovať ako bude postupne nervóznieť, či sa objaví. Priam si to užíval.
Celý čas sledovala ľudí. Nechcela to robiť nejako okato, no nemohla prestať. Mala zvláštny pocit, že sa neukáže. Alebo že tam už bol, a keď ju zbadal, tak odišiel. A to si myslela, že vyzerá celkom dobre. Začínala byť sklamaná a v hlave začínala vymýšľať správu, ktorú mu pošle, že aký je hnusný zbabelec a chudák!
„Petra?“ ozvalo sa odrazu vedľa nej, keď zúrivo sledovala svoje špičky topánok mysliac si, že už sa neukáže.
„Dúfam, že nejdem neskoro. Na mojich hodinkách mám presne šesť.“ ospravedlňujúco sa usmial. Videl ako nechápavo na neho hľadí. Takže naozaj mal pravdu, že mu neverila, že to je on!
„Ahoj! Nie, si tu presne.“ odvetila šokovane.
„Vieš, chcel som prísť skôr, ale na ceste bola nejaká havárka, tak sa nedalo.“ klamal.
„Nejaká vážna??“ preľakla sa. Usmial sa.
„Nie, len sa ťukli, ale na úzkej ceste.“ prikývla.
Stále na neho pozerala. Tak predsa to bol on. Naozaj vyzeral ako na tých fotkách, dokonca lepšie. Keby nevedela koľko má rokov, tak by si nevedela tipnúť.
„Tak čo? Aj pôjdeme niekam alebo chceš stáť tu?“ pousmial sa. Okamžite očervenela.
„Eh, ja...môžeme niekam ísť.“
„V poriadku. Si hladná?“
Bola, hoci žalúdok mala prevrátený z nervozity naruby.
„Ani nie, ale ak si ty, tak sa môžeme ísť najesť.“
Takže je hladná, žaba jedna, pomyslel si. V duchu sa usmial.
„Poznám tu jedno príjemné posedenie alebo radšej chceš vybrať ty?“
Povedal to iba zo slušnosti. Aj tak vedel, že bude súhlasiť s čímkoľvek, čo jej navrhne.
„Nie, môžeme ísť tam.“ usmiala sa.
„Fajn, tak poď.“
Pohol sa opačným smerom odkiaľ prišla. Nasledovala ho. Cestou tam sa jej vypytoval úplne bežné veci. Ako sa má, aký mala deň, čo robila, ešte raz sa ospravedlnil, ak dlho čakala...Zdal sa jej milý. Taký fajn. Už nevedela, prečo mala taký strach.
Po chvíli prišli k malej bráne, pustil ju, aby vošla prvá. Gentleman, napadlo ju. Prešli malým dvorom niekam dozadu k ďalším dverám. Tento krát vošiel prvý on. Muž predsa vchádza do podnikov prvý. Podržal jej dvere. Poďakovala. Len sa usmial. Vedel, čo platí na malé žaby. To, čo sopľoši v ich veku nerobia.
Vybral stôl úplne vzadu. Tam, kde bol najväčší pokoj a svetlo len zo sviečok. Čašník im okamžite priniesol jedálne lístky.
„Dobrý večer, rád vás tu opäť vidím! Niečo na pitie, nejaké vínko môžem ponúknuť?“
„Tu pre dámu môžete doniesť to čo naposledy a mne dnes len niečo nealkoholické. Výber už nechám na vás. Zatiaľ ďakujeme.“ čašník sa usmial a odišiel.
Prekvapene na neho pozerala.
„Chodievaš sem často?“ spýtala sa.
„V podstate som tu bol len raz.“ zasmial sa.
„Vyzeralo to, akoby si sem chodil každý večer.“ podozrievavo sa na neho zadívala.
„Pamätá si ma preto, lebo som mu tu nechal vysoký účet. Mali sme tu rodinnú oslavu, brat mal narodeniny, tak som rodičov a celú jeho rodinu zobral sem.“
Pootvorila ústa. Netušila, že má toľko peňazí. Hoci už len jeho oblečenie to mohlo napovedať.
O chvíľu prišiel čašník s fľašou červeného vína a nejakým miešaným nápojom. Nápoj položil pred neho a jej nalial do pohára víno.
„Už ste si stihli aj vybrať?“ spýtavo preskakoval pohľadom z jedného na druhého.
„Ja ešte nie.“ začervenela sa.
„V poriadku, vyberiem ti niečo ja.“ povedal a čašníkovi nadiktoval čísla jedál. Pomaly zavrela lístok a meravo ho vrátila.
„Viem, že som ti asi mal nechať priestor, ale chcel som, aby si ochutnala niečo špeciálne, tak dúfam, že sa nehneváš.“ ospravedlňujúco sa usmial.
„V poriadku, teda.“ povedala pomaly.
„Vyzeráš nádherne. Omnoho krajšie ako na fotkách. Som rád, že si dnes prišla.“ žmurkol na ňu.
„Ďakujem, naozaj. Aj ja som rada, že som prišla.“ odvetila s úsmevom.
Bože, žaba! Ty si taká nevinná až to pekné nie je, pomyslel si a znovu sa na ňu usmial. Zdvihol svoj pohár, kývol na ten jej, aby si ho vzala aj ona.
„Na naše prvé stretnutie!“ štrngli si a napili sa.
Naraz si dala niekoľko poriadnych glgov. Potrebovala spláchnuť neistotu a nervozitu. Mala pocit, že v nej môže čítať. A to nechcela. Hoci o nej aj tak vedel veľmi veľa. Sama mu o sebe veľa napísala. Možno to bola chyba, ale už to nevráti.
„Páči sa ti tu?“ spýtal sa. Prikývla. Ešte raz sa napila a dychtivo mu začala opisovať všetko to, čo u nej táto atmosféra vyvoláva. Silene sa usmieval. Nepočúval ju. Ani trochu. Nenápadne pozoroval okolie. Kto všetko ho tu s ňou vidí? Čašník, ale z toho strach nemal. Bol to taký strašne zaostalý trpák. Potom si ho všimla tá žena pri dverách. Sedela s nejakým sedlákom v priliehavých šatách, z ktorých jej trčal nadbytočný tuk. Prsia sa jej tlačili z výstrihu a rozparok na ľavej nohe, ktorú mala vytrčenú popri stole, sa takmer trhal. Ale inak bola do tváre celkom pekná. Neustále ho pozorovala, hoci nemohla tušiť, že sa na ňu práve pozerá. Videl jej skúmavý pohľad na mladej žabe, s ktorou prišiel. Isto premýšľala, čo je zač a prečo práve chlap ako on, tu je práve s ňou! No na to ona odpoveď nikdy nedostane. Pohľadom prešiel ďalej. Dvaja muži sedeli pri skôr poloprázdnej ako poloplnej fľaši lacného vína. Tí dvaja ho v tom okamihu prestali zaujímať. Potom tu už bol len jeden mladý pár zaľúbencov, ktorí sa išli zožrať. O tých tiež nejavil záujem, a tak sa vrátil pohľadom na ňu. Ešte stále rozprávala. Mal by ju začať počúvať, pomyslel si. Ešte predtým si ju však dôkladne prezrel. Jemná pleť, veľké oči, ktoré klopila vždy, keď sa na ňu uprene pozrel. Inak tomu nebolo ani teraz. Zmyselné červené pery, čierne vlasy, ktoré si sem- tam odhrnula z tváre. Pekný, úzky krk ako stvorený na bozkávanie. Nuž, táto žaba mala jednoznačne niečo do seba.
„S dovolením.“ ozval sa zrazu opäť ten otravný čašník. Našťastie už niesol prvý chod, a tak zmenil svoj vražedný pohľad na silený úsmev.
„Prajem dobrú chuť!“ poďakovala a čašník sa vytratil. Znovu si štrngli a mlčky sa pustili do jedla.
Všimla si, že jedol rýchlo akoby mu niečo malo ujsť. Chcela sa ho spýtať, či mu ujde autobus, ale zahryzla si do jazyka. Nechcela vyzerať ako decko. Hoci aj tak mala pocit, že sa na ňu tak pozeral. Napriek tomu, že jej neustále písal aká je vyspelá oproti iným dievčatám v jej veku. Lichotilo jej to. A dnes večer si ju neustále obzeral. Ale nielen ju. A to ju znepokojovalo. Ale radšej sa nepýtala, prečo si obzerá každého v miestnosti. On si možno myslel, že je príliš nevšímavá, ale opak bol pravdou. Jeho si všímala až príliš. Bol pre ňu stelesnením dokonalosti. Správal sa ako správny gentleman, bol pozorný, mala pocit, že sa o ňu zaujíma. Bol úplne iný ako chlapci, ktorých poznala. Toto bol muž. Muž, ktorý vie, čo žena potrebuje. Predstavila si ho bez tej ležérne zapnutej košeli a v podbrušku zacítila chvenie. Rýchlo vzala pohár, ktorý jej už niekoľkýkrát naplnil a napila sa. Pomaly začala cítiť alkohol v krvi.
***
Sedeli v aute. Nevedela ani kam idú. Bola veselá z vína, veď vypila takmer celú fľašu. Nevedela ako je možné, že jej nie je zle, ale zrejme sa dobre najedla. Spočiatku chvíľu protestovala, aby niekam šli autom, ale nakoniec sa nechala prehovoriť. Napokon ako celý večer. Usmieval sa na ňu čoraz šibalskejšie. Ona na neho čoraz provokatívnejšie. Všimla si, že ju pomaly začína hltať pohľadom. Mala pár chvíľ, keď jej mozog pracoval so zapnutou červenou signalizačkou. Vtedy ju jemne pochytila panika. Nevedela, prečo si sadla v podstate s úplne cudzím človekom do auta a vezie ju bohvie kam. Videli sa prvýkrát. Predtým si písali len maily. Zdal sa jej milý, keď jej odpísal na inzerát, ktorý si vymysleli spolu s kamoškou. Vlastne len zo srandy a zvedavosti. No keď sa jej ozval on, neodolala a odpísala mu. Začali si písať. Asi mesiac, možno dva. Naliehal na stretnutie. Napokon súhlasila, pretože si písali každý jeden deň aj niekoľko hodín vkuse a bol vskutku milý. No teraz začínala mať trochu obavy. Napriek alkoholu v krvi.
„Kam ideme?“ opýtala sa nečakane do vrčiaceho motora.
„Ku mne, kde inde?“ ani na ňu nepozrel.
„Prečo chceš ísť k tebe?“ vysúkala zo seba.
„Prečo nie?“ pozrel na ňu. Začínal cítiť strach v jej hlase. Jej pohľad mu to potvrdil.
„Neboj sa, niečo si len vezmem a odveziem ťa domov. Sľubujem!“
„Čo si chceš vziať, že to nepočká?“
„Neveríš mi?“ pozrel na ňu.
„Neviem...“
„Tak prečo si si sadala do auta?“ zasmial sa.
Sama nevedela, prečo si sadala. Začínala sa naozaj báť. Alkohol ju síce trochu utlmoval, ale vnútorný hlas jej vravel, aby bola obozretná.
Asi po štvrťhodine jazdy zastavili pred veľkým domom. Bol nádherný. Už len zvonku.
„Nie je to nič extra.“ skonštatoval, keď vypol motor. Šokovane na neho pozrela.
„Žartuješ?! Je perfektný!!“ usmial sa na ňu.
„Chcela by si ho vidieť zvnútra?“ opýtal sa nevinne.
„Neviem...ani nie...“ povedala, načúvajúc svoj vnútorný hlas.
„Naozaj nie?“ pozrel na ňu s úsmevom.
„Nie je taký veľký ako možno vyzerá.“ dodal.
„Vravel si, že si chceš len niečo zobrať a zavezieš ma domov.“
„Ja viem, ale budem to musieť pohľadať. Okrem toho ťa tam čakalo také malé prekvapenie. Ale keď nechceš, tak nechceš. Nebudeš sa báť ostať tu sama v aute? Občas tadeto chodia narkomani.“ preľaknuto na neho pozrela.
„Klameš!“
„Myslíš, že mám za potreby hovoriť ti takéto veci, ktoré ťa strašia, len preto, aby si šla so mnou?? Myslel som si, že ma už trochu poznáš!“ urazene povedal. Otváral dvere.
„Počkaj!“ otočil sa na ňu.
„Pôjdeme potom hneď domov?“
„Hlupáčik, samozrejme.“ usmial sa a pohladil ju po tvári. Vystúpila von. On tiež. Zamkol auto, otvoril dvere do domu a pustil ju dnu. Zamkol.
„Načo zamkýnaš?“
„Ty sa ma fakt tak bojíš? Nemôžem predsa v noci nechať otvorené. Povedal som ti, čo za zberbu tu chodí.“ neisto prikývla.
„V poriadku, ja idem pohľadať to, čo som chcel, ty sa tu zatiaľ poobzeraj. Ak uvidíš niečo, na čo by si mala chuť alebo ak si smädná, tak choď do kuchyne a kľudne si niečo vezmi.“
Odišiel po schodoch hore. Pomaly sa pohla. Mala pocit, že ten dom je bludisko. Obzrela sa. Kľúče tam neboli. Vzal si ich. Opäť ju premkol ten divný pocit, ale zahnala ho za hlavu. Aspoň sa o to snažila. Prešla cez chodbu a našla kuchyňu. Väčšiu v živote nevidela. A mala pocit, že sa nikdy nepoužívala. Všetko dokonalo čisté. Prešla ďalej. Obývačka. Obrovské domáce kino, kožené sedačky, pár kvetov, knižnica... Prešla k poličke s fotografiami. Niekoľko fotiek rodiny, aspoň si myslela. A potom pár fotiek dievčat. Boli to pekné dievčatá, možno v jej veku, možno o niečo staršie. Nevedela to odhadnúť. Predpokladala, že to budú jeho netere alebo nejaká rodina, prípadne kamarátky, tak ako ona. Na chvíľu sa zadívala na retiazky, ktoré mali všetky rovnaké. Potom si ale všimla obrovskú terasu, ktorú bolo vidno, keď prešla ďalej z obývačky cez úzku chodbu. Tam však ostala stáť. Videla tam spálňu a tam sa mu hrabať ani len trošku nechcela.
„No našla si?“ myklo ju.
„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť.“ zasmial sa. Uvedomila si, že počuje nejakú hudbu. Jej obľúbenú skupinu. Netušila, že ju bude mať doma.
„Čo či som našla?“ prešla za ním do obývačky.
„No ten darček pre teba.“
„Aký darček?“ nechápala.
„Takže si ho nenašla, to znamená, že si nebola v poslednej izbe na prízemí.“ usmial sa a žmurkol na ňu. Vedela, že myslí spálňu.
„Nechcela som ti ísť do spálne.“ odvetila.
„Bála si sa? Tak poď, pôjdem s tebou. Chcem vidieť ako sa budeš tváriť, keď to otvoríš.“ Nebola si istá, či tam chce ísť, no nemala na výber, lebo jej zatarasil cestu svojím mohutným, hoci pekným telom. Pohla sa teda smerom k dverám, z ktorých mala obavy. Vošla. Obrovská posteľ, periny prekryté peknou červenou plachtou. Vyzerala úžasne. V strede ležala krabička a červená ruža. Nechápavo na to pozerala, no bližšie sa nepohla.
„No tak, vezmi si to. Je to pre teba.“ počkal, kým sa pohne k posteli a privrel dvere. Za dverami mal poličku s vežou. Zapol ju a pustil tú istú skupinu, čo v obývačke. Nie nahlas, len ako podmaz. Posadila sa na posteľ a vzala najprv ružu. Ovoňala ju. Voňala nádherne. Milovala červené ruže- vedel to. Potom vzala krabičku. Chvíľu si ju obzerala v rukách, potom pozrela na neho. Videla mu na očiach, že chce, aby ju otvorila. Urobila tak. Našla v nej nádhernú retiazku. Striebornú. Od prekvapenia otvorila ústa.
„Prečo?“ zmohla sa len.
„Len tak, že si bola ochotná sa so mnou stretnúť a tiež ako poďakovanie za pekný večer.“ Sadol si k nej.
„Neviem čo povedať...ďakujem!“ zapol jej ju.
Pozrela sa na neho. Usmiala sa. Dala mu pusu na líce. Rukou sa jej dotýkala. Bola naozaj prekrásna. Prenikavo na ňu pozeral. Červenala sa.
„Mala by som už ísť.“ povedala, no vedela, že ešte zrejme neodíde. Vyčítala mu to z očí. Vtedy ju pobozkal. Náruživo. Prudko. Zahryzol jej pri tom do pery. Zacítila v ústach horkú chuť krvi. Chvíľu ju bozkával. Odtiahla sa.
„Mala by som už ísť.“ povedala a chcela vstať. Chytil ju za ruku a stiahol späť.
„Nemyslím si. Nepoďakovala si mi dostatočne!“ vrazil jej jazyk hlboko do krku. Keď ho vytiahol, rozkašľala sa. Stále ju držal za ruku. Preľaknuto pozrela na jeho pevný stisk. Začínala sa báť. Necítila už ani kvapku alkoholu, ktorý vypila. Razom bola triezva.
„Povedal si, že pôjdeme hneď domov.“ hlas sa jej triasol. Len sa uškrnul.
„Pusti ma.“ povedala ticho. Neurobil tak. Zvalil ju na posteľ.
„Pusti ma!!“ zvreskla. Len sa na ňu usmial. Druhou rukou sa ho snažila odstrčiť, no bol šikovnejší a keďže mal veľké dlane, hravo jej obe zápästia chytil do jednej ruky. Začala kopať nohami. Tie jej však privrzol svojou obrovskou nohou. Nemala šancu. Začala plakať.
„Prosím ťa, nechaj ma! Prosím!“ plakala. Na neho však slzy neplatili. Len ho viac rajcovali. To však ona nevedela. Plakala čoraz viac. Snažila sa aj kričať o pomoc, ale bolo jej jasné, že ju nikto nebude počuť. V celom dome sa ozýval hlas jej najobľúbenejšieho speváka.
Keďže druhú ruku mal voľnú, stiahol jej vrch šiat aj s podprsenkou. Vôbec ho nezaujímalo, že má nejakú čipku. Že si dala peknú spodnú bielizeň paradoxne kvôli nemu. Zahryzol jej do bradavky. Zvreskla od bolesti. Privalil ju celou jednou polovicou svojho tela, lebo sa začala viac metať.
„Ak nechceš, aby som ti ublížil, tak sa prestaň metať!“ zvreskol na ňu.
„Už to robíš.“ povedala potichu. Rozrehotal sa. Nahlas a nechutne. Slzy sa jej rinuli z očí. Tvár už mala celú mokrú. Cítila aký je vzrušený. Obtieral sa údom o jej stehno. Bolo jej zle. Chcela zmiznúť. Bála sa tak veľmi ako nikdy v živote. Strach mala v každej bunke tela. Hladinu adrenalínu mala vystúpenú niekde pri strope. Krvi by sa jej vtedy nedorezali. Nevedela čo má robiť. Bála sa, že jej niečo spraví, ak sa pohne, ak bude kričať. Zdvihol jej šaty. Z hrdla sa jej vydral priškrtený výkrik. Opäť odhalil čipku, no nezaujímalo ho to. Boli tak jemné, že ich rovno strhol z tela. Na bedrách jej ostali krvavé stopy. Ruku jej vsunul dnu. Bez prípravy. Znovu jej zahryzol do bradavky. Výkrik je však už ostal len v krku. Zadržala ho obrovská hrča. Obrovská, chlpatá guča. Vytiahol ruku a rozopol si opasok. Na chvíľu jej pustil nohy, aby si mohol stiahnuť nohavice a boxerky. Snažila sa to využiť a začala prudko kopať nohami. Chcela ho zasiahnuť do rozkroku, no maximálne ho tak kopla do nosa. Zreval od bolesti, no nepustil ju.
„Tak toto ti príde draho!“ povedal, zdrapil ju za nohy, vyskočil na ňu a surovo jej ho vrazil dnu. Myslela, že ju roztrhlo. Bola to neopísateľná bolesť, no on sa v nej vyžíval. Nemohla sa na neho ani len pozrieť, lebo by sa asi povracala. Silno držala zavreté oči a snažila si predstaviť, že je niekde inde. Že to nie je jej telo. Že je to len sen. Počula ho však nad sebou funieť. Cítila jeho telo na svojom.
Odrazu cítila niečo na krku. Čosi jemné a hladké. Nevedela, čo sa deje, pretože stále cítila ako to do nej vrážal, no na krku cítila... Otvorila oči. Bola to tá červená plachta z postele. Stiahol ju a dal jej ju cez krk. Nechápala o čo mu ide. Na chvíľu sa prestal pohybovať. Stále bol v nej, stále ho tam cítila a stále ju to bolelo. Pozrel jej do očí. Za ruky, ktoré jej držal nad hlavou ju trochu nadvihol a ten kus plachty potiahol cez jednu stranu. Vypleštila na neho oči.
„Nie, prosím!“ vydala zo seba. Zapchal jej ústa jazykom a druhou rukou začal ťahať plachtu. Pomaly jej začínala obopínať krk. Stále viac a viac. Slzy jej znovu vyhŕkli. Začala sa metať. No čím viac sa metala, tým viac ju bolel rozkrok, pretože jeho neutíchajúca náruživosť bola obrovská. Bolo jej to však jedno. Chcela sa z toho dostať. Hneď! Plakala. Začal ťahať viac. Prechytil si to bližšie k jej krku, zdvihol sa nad ňu a zase začal pracovať na svojej rozkoši.
„Prestaň! Prosím! Nechaj ma! Nepoviem o tom nikomu! Prosím! Nerob to!“ zasmial sa. Znovu tak hrozivo.
„Žaba jedna malá! Nadržaná kurva si! Ako všetky!“ pritiahol viac. Nechápala ako dokáže prirážať a ešte aj ťahať plachtu. Nedokázala sa už ani pohnúť. Ťahal stále viac a viac a jej zvieralo hrdlo. Začínala lapať po vzduchu a on jej do toho ešte stíhal aj pchať jazyk do hrdla. Strácala sily. Ruky jej ochabovali, oči privierala. Počula ešte jeho stony, ale už len z diaľky. Krk si už necítila a necítila ani bolesť medzi nohami. Myslela len na to, že o chvíľu na poličke pribudne aj jej fotka...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
bludiacisvetom
21. 5.mája 2010 09:24
wau.. dokonalé!
Napíš svoj komentár