Vždy, keď si už začnem myslieť, že som zamilovaná, príde niečo, čo ma dostane. A ako zakaždým, pochopím, že to tak nie je. Že nie som ochotná pre toho človeka urobiť všetko, čo mu vidím na očiach. Že nie som ochotná s ním ísť aj na kraj sveta. Že hoci by som sa s ním možno milovala dňom aj nocou, neužívala by som si to tak inak...

Neviem koľkokrát sa človek za svoj život môže zamilovať. Niektorí sa tvária, že sú stále do niekoho zamilovaní. Aj tí, čo niekoho majú, aj tí, čo nie. Mnohí z nich majú vzťah, aký by som nikdy nechcela. Taký, že sú spolu preto, lebo sú spolu dlho, prežili si toho spolu veľa, baví ich spolu sex, majú sa o čom porozprávať, ale ja by som takýchto ľudí našla...viac. Občas mám pocit, že sú spolu už len preto, lebo majú strach z niečoho nového a tu vedia, čo ich čaká. A potom sú takí, čo majú každý mesiac niekoho iného a zakaždým tvrdia- milujem ho/ju.

Nechcem ani jedno ani druhé. Možno si lásku príliš idealizujem, ale je to moja vec. A možno chyba. Nechcem chlapca, s ktorým si budem rozumieť, ale bude s ním mizerný sex. Nechcem chlapca, s ktorým bude sex skvelý, ale nebudem si mať s ním čo povedať. Taký stred. Nemusí byť Cassanova a určite nechcem, aby mi vo všetkom rozumel. Chcem mať svoje tajomstvá, ktoré mu nepoviem. A tak isto mi nebude (jednoducho nemôže) vadiť, keď bude mať také tajomstvá on. Samozrejme, v rámci normy.

Mnohí mi hovoria, že láska je o tom, keď môžeš tomu druhému povedať všetko. Ale ja nemôžem. Nikdy o mne nikto nevedel úplne všetko! Sú ľudia, ktorí o mne vedia veľa a naivne si myslia ako dobre ma poznajú. A často krát sa kruto mýlia. Málokomu sa otvorím a to, že im občas poviem, čo si myslím a čo cítim a čo chcem, čo nechcem, po kom/čom túžim, to neznamená, že nemám tajomstvá. Mám. A veľa. Veľmi veľa. A viem, že niektoré nepoviem ani tomu, s ktorým budem. Jednoducho to nejde. Sú to možno veci, za ktoré sa hanbím alebo na ktoré som pyšná. Ale mlčím. Často a veľa. Nie pri rozhovoroch. Vtedy veľa rozprávam. Niekedy až príliš a v nesprávnu dobu. Ale v sebe. Držím si v sebe tajomstvá. Moje. Len a len moje. A chcem muža, ktorý to pochopí. Ktorý sa nebude pýtať, keď sa začnem odrazu len tak smiať na plné hrdlo, keď ma nájde plakať na zemi v kúpeľni, keď budem kričať od zlosti do vankúša, keď budem chcieť ísť niekam sama, keď...

Možno žiadam priveľa. A zrejme som náročná. Ale kto nie je? Málokto berie každého. Sú takí, no to sú zúfalci. A ja sa ako zúfalec necítim. Občas sa cítim ako beznádejný prípad a vtedy si to odnáša okolie. Vtedy viem byť najväčší egoista dožadujúci sa pozornosti akýmkoľvek spôsobom a občas som ako víťaz, paradoxne tichý víťaz. Keď vyhrávam, mlčím. Nechválim sa.

Ale aby som sa vrátila k tej láske. Pred pár dňami mi kamarátka povedala, že som zamilovaná. Povedala to s úsmevom. Chvíľu som na ňu hľadela. Uvažovala som, aký má ona vzťah. Je to presne jeden z tých vzťahov, čo sa podľa mňa boja to ukončiť, lebo si na seba zvykli. Nesúdim ju. Je to jej vec a jej život. Len mi to od nej prišlo smiešne, že mi vraví, že som zamilovaná. A nie som. Naozaj nie. Viem to.

Asi príliš premýšľam rozumom. Som veľký racionalista. A najmä realista. Vzdušné zámky som si stavala, nepopieram, ale bolo to tak dávno, že som zabudla ako sa to robí. A návod som niekde stratila. Chcela by som ho nájsť a raz sa len tak bezhlavo zamilovať. Hoci aj do plagátu. To je fuk! A potom sa chcem zamilovať, tak...nie, nechcem sa ešte zamilovať tak, že budem s tým mužom chcieť zostať do konca svojho života. Aj keď to si nevyberáš. Ale keby som si mohla, chcela by som si nájsť nejakého chalana, potom sa s ním rozísť (teraz nie je podstatné pre aký dôvod). A potom si užiť. Naozaj užiť. Chcem byť chvíľu kurva, a potom nájsť nejakého, s ktorým mi to bude stáť za to. Rozísť sa s ním, schudnúť, pretože mi nebude chutiť jesť, mať premočený vankúš od slaných sĺz a vyjedať zmrzlinu lyžicou priamo z kelímka. Áno, presne ako v amerických seriáloch. A potom, možno raz nájdem toho ..ako sa to? Aha, pravého s veľkým P...a možno nie. Možno skončím s mužom, ktorý nebude pravý, budeme sa veľa hádať, a potom vášnivo milovať. Nebude ideálna polovička mňa, ale bude môj.

Viem, chcem veľa. A viem, že to chcú mnohí. Že nie som sama. A verím, že sa mi raz aspoň časť splní. Nemusí všetko, môj život aj tak nie je ideálny a nie vždy podľa mojich predstáv, ale snažím sa svoje predstavy si splniť...Takže...raz

 Blog
Komentuj
 fotka
husky  13. 6. 2010 23:33
som nevedel, ze mas taky zaujimavy pristup...nekonvencne veci su fajn
Napíš svoj komentár