Dievča príde s rodičmi a bratom na dovolenku. Pár dní sa len tak poneviera, kým jej matka nepovie, že ten čašník od nej nevie odtrhnúť oči. Akurát má obsluhu, tak si ho obzrie. Nezaujal ju. Pekný, ale niečo jej chýbalo. Pozerala na neho, kým skladal špinavé taniere z vedľajšieho stola. Otočil sa, no keď zbadal jej pohľad, odvrátil ten svoj a rýchlo zmizol. Upratovať už potom vonku nebol.
Jeden večer ho nikde nevidela. Nieže by ho zháňala, ale lichotil jej jeho prenikavý pohľad. Sedeli na terase, už po večeri, hodnotili deň, chystali plány na ten druhý. Nudila sa. Obzerala sa na more. A potom...mala taký zvláštny pocit. Ani nevedela prečo, ale zdvihla hlavu smerom k terase na poschodí. Stál tam. Sledoval ju. Opretý o zábradlie. Za ním bledomodrá obloha. Biela košeľa na opálenom tele. Blond vlasy vygélované na všetky strany. A pohľad, ktorý patril len jej. Zmrazilo ju. Ako nikdy predtým. Vyschlo v hrdle. Nevedela odtrhnúť oči. Stále hľadela dohora. Dokonca si to všimol aj zvyšok rodiny. Zrazu zmizol preč. Opäť.
Spala nepokojne. Ráno na seba hodila šaty. Raňajky. S búšiacim srdcom vošla do jedálne. Nebol tam. Sklamane si sadla k stolu a jedla. Poobede si vyšli k na pláž k moru. Nemala náladu. Sedela len so slúchadlami na ušiach a dívala sa kdesi do diaľav. Odrazu sa objavil. Kráčal k vode. Sledovala jeho dokonalé telo. Jemne vyrysované. Obtiahnuté plavky a ten zadok. Ešteže mala okuliare! Celý čas ho pozorovala. Keď vychádzal z vody, kvapky sa naháňali po jeho tele. Uvažovala aké to asi je. Videl ju. Pozrel jej smerom. Šibalský pohľad. Zamieril k osuške a ľahol si. To bola jej šanca. A náhodne prišiel otravovať aj jej mladší brat, aby šla do vody. Zložila okuliare, odložila mp3 a postavila sa. Tvárila sa, že si upravuje plavky, ale v skutočnosti sa nenápadne obzrela, či si ju všíma. Samozrejme. Hltal ju. Brat naliehal. Pobrala sa k vode. Nie ladne. Úplne bežne. Nechcela sa hrať na niečo, čím nie je. Nebol to jej štýl. Žiadne nadmerné vlnenie zadkom, ani pohadzovanie vlasmi. Jednoducho vošla do vody. A možno to bolo aj tým, že sa hanbila. Cítila na svojom chrbte jeho pohľad. Cítila, že si ju prezerá. Bola z toho nekľudná. Srdce jej bilo ako o život. Keď vyšla z vody, už tam nebol.
Sprcha. Večera. Vlastne si nič zvláštne dnes neobliekala. Nečakala, že by mal večer službu, keď nemal ani ráno. Vošli do jedálne. Zbadala ho. Okamžite sa jej rozbúchalo srdce. Ostal na nej pohľadom. Začervenala sa. Sklopila zrak a nasledovala rodinku. Chceli ísť na terasu, no bola už plná. Dnes to prešvihli. Ak chceli jesť, museli si sadnúť dovnútra. Bolo na ňom vidieť aký je prekvapený, keď si sadli dnu. To znamenalo, že im nápoje musí ponúknuť on. Rodičia sa smiali. Bola v strese. Bála sa, že sa zakokce, keď bude musieť po anglicky povedať číslo izby. Videla ho prichádzať. Cez ten tlkot nepočula ani hluk v jedálni. Približoval sa, no nedíval sa na ňu. Pozeral do zeme. Podišiel k stolu, nadýchol sa, povedal prvé dve slová vety a vtedy sa zakoktal. Videla ako jemne očervenel, hľadel na bloček v ruke. Dokončil vetu. Nadýchla sa a vysypala mu číslo izby. Bez chyby. Trošku prirýchlo, ale ak aj nestihol zaregistrovať, nespýtal sa. Ešte otázka, či chcú niečo iné na pitie ako bolo na švédskych stoloch. Jej nie a odišiel preč. Ani raz sa na ňu nepozrel. Ani raz nezdvihol zrak. Nechápala to a to ju akoby viac ťahalo k nemu. Celý večer ho musela sledovať. A potom konečne! Do miestnosti vstúpil muž so ženou, sadli si k stolu oproti nej. Videla ako k nim kráča. Vtedy sa zdvihol jej otec, ktorý sedel oproti nej – šiel po vodu, čím jej vytvoril perfektný výhľad. Nespustila z neho oči a on sa konečne pozrel. Zas tie motýle. Silnejší pohľad z očí do očí nezažila. Stál pri tom stole, ten chlap mu vravel, čo chce a on hľadel na ňu. Bez pohnutia, pero vo vzduchu, nedotýkajúc sa papieru v ruke a už vôbec nie píšuce. Bola ako omámená. Nedokázala odvrátiť zrak. Zrazu jej to prišlo smiešne. Tá situácia. Tí chudáci sa domáhali vody a on tam len tak stál a mal ich v paži. Existovalo pre neho len jedno. Aspoň to tak vyzeralo. Zasmiala sa a vtedy aj on. Pokrútil hlavou a sklonil sa k tomu mužovi. Zrejme mal naozaj smäd. Z večere odchádzala spokojná. Spokojná so sebou. So sebavedomím niekde pri oblakoch a s hlavou ešte vyššie.
Ležala na ležadle, v ušiach opäť pustená hudba, privreté oči, užívala si slnka. Zrazu ju niekto poklepal po chrbte. Brat. Kývol hlavou. Pozrela na ten smer. Prišiel. Opäť. Za ten čas, čo tu boli, pochopila, že niekedy robí ako čašník, inokedy v bare. Strieda sa s inými. A niektoré dni má voľno a vtedy ide na pláž. Tam, kde leží ona.
Vyzliekol si červené tričko, čo mal na sebe. Okamžite si to namieril do vody a ona sa mohla len rozplývať nad tým ako vyzerá. „Prečo nejdeš za ním?“ pýtali sa jej toľkokrát rodičia. Nechcela. Hanbila sa. A okrem toho nevedela dobre po anglicky. Ako sa s ním asi bude rozprávať? Rukami, nohami? Radšej ho pozorovala, aj keď tužila byť pri ňom bližšie. To božské stvorenie vychádzalo na osušku. Pohľad žiadny. Niekedy mu nerozumela. Raz ju hltal očami, a potom nič. Bola z neho zmätená a totálne mimo. Rozhodla sa, že ide do vody. Vyblázniť sa, odreagovať, zaplávať. Keď vychádzala, ostala pri vode. Sadla si do piesku. Uvažovala. Chcela ho spoznať. Mala na to už len pár dní. A on zrejme len tak za ňou nepríde. Čo sa stane, ak za ním pôjde, pozdraví ho, a keď nebude chcieť, nebude sa s ňou prosto baviť. No veď to. Keby sa nebavil. Toho sa bála. Prisadla si k nej mamina. Chvíľu sa rozprávali, až kým nedostali šialený nápad a nezačali sa obhadzovať mokrým pieskom. Musel to vidieť. Sledoval ju. Vedela to. Keď ich to prestalo baviť, mamina sa opláchla hneď pri kraji. Sadla si späť k nej. Ona sa však postavila, zahlásila, že ide SAMA do vody. A že buď teraz alebo nikdy. Cestou sa jej podlamovali nohy, srdce jej bilo čoraz rýchlejšie a v hrdle sa jej robila hrča. Ešte sa na neho aj otočila, keď vošla do vody. Áno, pozoroval ju. Sedeli tam aj s plavčíkom a o niečom sa rozprávali. Vošla hlbšie. Šla stále ďalej. Chcela byť celá ponorená vo vode. Najlepšie celá. Utopiť sa. Hlupaňa! Nadávala si. Aj tak nepríde. Pozrela smerom k pláži. Srdce jej na okamih prestalo biť. Stál, niečo povedal tomu plavčíkovi a kráčal smerom k vode. Poobzerala sa. Nikde nikoho v mori nebolo. Chcela sa vrátiť späť. A to hneď! Začínala ju chytať panika, no ani sa nepohla. Tvárila sa, že niečo obzerá, a potom na kúsku plávala. Malo to jednu nevýhodu- začali vlny. Nedalo sa plávať. Aspoň nie tak ako si to predstavovala ona. Odplávať až na druhú stranu mora!
Preplával ďalej než ona a pomaly sa vracal späť. Avšak zmenil kurz a blížil sa k nej. Videla ho vždy len vtedy, keď nebola vlna. Bolo to smiešne. Keď ich oddeľovali asi tri vlny, usmial sa na ňu, zakričal na ňu-„Hi!“ skoro sa utopila. Usmiala sa, odzdravila. Priblížil sa bližšie a začal klásť tie typické otázky, ktoré kladú všetci domáci dovolenkárom. Odpovedala. Nič sa nepýtala. Akoby aj, keď mala pocit, že to je len sen. Povedala mu, že nevie dobre rozprávať po anglicky, ale že rozumie. A vtedy začal hovoriť tie slová. Americký film, povedali by ste. Zadíval sa na ňu. Stále ich delili asi dve vlny. Už jemnejšie, lebo boli bližšie pri brehu. Tento krát obrátene, ona bola v hlbšej vode.
„Nemôžeš sa na mňa tak pozerať!“
„Ako?“ nechápala.
„Tak ako včera. Ja som v robote, musím pracovať. No keď sa na mňa pozrieš, prestáva existovať všetko okolo. Som ako stroj, ktorý v ten moment prestane fungovať.“ Vravel.
Nevedela, čo na to odvetiť, napadlo ju len.
„Prepáč, už sa nebudem.“
„Nie, len. Je to pre mňa ťažké.“
Napokon vyšli spolu z vody a sadli si na prázdne ležadlá. Vedľa seba a len tak sa rozprávali. Teda, on rozprával. Ona počúvala. Občas vysúkala nejaké vetu. Pri otázke na jej vek, pridala si asi 4 mesiace, ale aj tak nechcel veriť.
„Nepôjdeme sa prejsť?“ spýtal sa. Prikývla. Vstali a šli popri vode. Stále jej niečo rozprával. Snažil sa skladať jednoduché vety. Keď niečomu nerozumela, opísal jej to.
Prišli k mólu. Sadli si na kamene. Chvíľu pozerali na more, chvíľu na seba. Začal jej hovoriť o tom, aký má veľký rešpekt pred jej otcom. Mal z neho strach. Bolo to cítiť z toho ako o tom rozprával. Snažila sa ho presvedčiť, že jej otec je fajn chlap, ale že svojím výzorom budí jednoducho rešpekt. Pozrel sa na ňu. Sklopila zrak, no hneď sa pozrela naspäť. Pousmiala sa.
„Keď sa na mňa takto sladko pozrieš, mám chuť ťa pobozkať.“ odvrátil hlavu.
„Prečo to neurobíš?“
„Kvôli tvojmu otcovi.“ On sa ho fakt bál. Musela sa smiať a zas dookola mu o ňom hovoriť. Vravel jej, že ho ani raz nevidel usmiať sa. A to pritom je jej ocino čistý vtipálek! Keď už nevedela ako inak ho má presvedčiť, že to je v pohode, ostala ticho.
„Na čo myslíš?“ spýtal sa on. Myslela na to ako sa na ňu celý čas pozeral. Celú tú dobu. Hroznými skomoleninami sa mu to snažila vysvetliť. Zrejme pochopil, lebo sa chytil. No po chvíli nastalo opäť ticho. Bolo jej to trápne a hoci vedela, že chalani nemajú radi otázku- na čo myslíš, aj tak ju položila.
„Ale na nič...“ domáhala sa odpovede.
„Na jednu vec.“ Odvetil krátko sledujúc more.
„Povedz mi ju.“
„Nepoviem,“ nechápavo na neho pozrela, „ale urobím.“
Srdce cítila v hrdle, pomaly sa k nej naklonil a pobozkal ju. Cítila chuť kávy, ktorú vypil. A tiež cigaretu, ktorú fajčil ešte dávno pred tým. Chytil ju za hlavu a pomaly bozkával. V hlave sa jej zaplo svetielko, neseď ako taká krava! Nad čím sa v duchu pousmiala a objala ho okolo pása. Najbezpečnejší spôsob. Nemohli sa od seba odtrhnúť. Ešte keď odchádzali, tak ju silno objal. Pobozkal do vlasov. Potom na ústa a vrátili sa. Rozlúčili sa, lebo musel ísť makať. Spýtal sa jej, či večer príde k bazénu, že tam bude. Súhlasila. Za ten čas celá jej rodina bola v pozore. Nevedeli ju nikde nájsť. Ale bolo jej to jedno. Trošku ju spucovali, že nič nepovedala, ale jej slastný výraz na tvári im stačil.
Na večeri ju však okolie zneistilo. Keď si naberala jedlo, čašníci a kuchári sa na ňu pozerali, čosi si šepkali a uchechtávali sa. Nevedela, čo si má myslieť. Bolo to za to, že bola s ním alebo to bola náhoda? Krásny pocit z poobedia sa razom premenil na paranoju, ktorú si vtĺkla do hlavy a keďže rodičia chcú pre dieťa vždy len to najlepšie, matka ju ubezpečila v tom, že to zrejme tak bude a že sa smejú na nej...šťastie sa rozplývalo. Už nechcela večer prísť. Mali tam byť všetci. Večer preležala v posteli, v duchu si nadávajúc, že sa tam mohla ísť aspoň pozrieť, že aká je zbabelá a že teraz sa jej už určite neprihovorí.
Na druhý deň ráno sa splnilo to, čoho sa obávala. Na raňajkách nebol. Ani jesť jej nechutilo. Počkala, kým zje zvyšok rodiny, pobrali sa do izby a odtiaľ na pláž. Len s maminou. Chlapi chceli byť pri bazéne a ona tajne dúfala, že ho uvidí aspoň plávať a keď už nič, tak aspoň ho bude sledovať. No nebol tam. Bol asi obed, keď sa šli s maminou prejsť k mólu, kde bola deň predtým s ním. Zbierali mini mušle a ona už prestala dúfať. Vracali sa tou istou trasou naspäť k osuškám, keď ho zrazu zbadala. Veľmi ďaleko, ale už ho poznala. Retiazka na krku sa mu ligotala. Rozžiarenými očami pozrela na matku. Tá sa len usmievala.
„Choď za ním.“ Povedala jej, keď boli bližšie a on sa na ňu už usmieval. Podala jej mušle, ktoré nazbierala a šla za ním do vody. Pozdravil ju. Odzdravila, usmial sa.
„Včera si zaspala?“ spýtal sa nejako smutne. Prikývla, no nič mu k tomu nepovedala. Čakal ju! A ona hlupaňa si vytvorila v hlave paranoju a prišla o večer s ním. Šli na ležadlá. Mamina odišla k bazénu. Ostali sami na celej pláži. Je výhoda, keď má hotel súkromnú pláž. Držal ju za ruku, občas pobozkal a hovoril o jeho živote. Dychtivo ho počúvala, hoci on sa o jej živote toho toľko nedozvedel. Ach, tá jazyková bariéra! Keď sa lúčili, povedal jej, že večer robí v bare. Chcel, aby prišla. Súhlasila, prečo by aj nie. Paranoju odfúkol vietor presne tak isto ako piesok.
Aj tak bolo. Po večeri šla za ním. Sadla si k baru. Venovala jeden z tých pohľadov, ktoré na nej zbožňoval. Pobozkal ju. Nevedel sa jej nabažiť. A ona jeho tak isto nie. Namiešal jej drink. Len a len pre ňu. No čo, trochu alkoholu nezaškodí. Ale chutil jej. Kým do seba sŕkala cez slamku tú opojnú tekutinu, vytiahol voňavku.
„Páči sa ti?“ ovoňala. Keď zacítila tú vôňu, prestavila si jeho krk. Predstavila si jeho na pláži, keď ju prvý raz pobozkal.
„Áno, páči.“ vyzeral byť s odpoveďou spokojný. Potom si obišiel bar a oprel sa oň povedľa nej. Pozerala na neho. kĺzala očami po jeho vlasoch, tvári, rukách. Skúmala všetko, chcela si zapamätať každý detail.
„Hi!“ povedal.
„Hi.“ Odvetila s úsmevom.
„How are you?“ Nepočula otázku, hlavou jej vírilo len jedno. Nadvihla sa a pobozkala ho. Prudko, vášnivo. Objal ju a pritisol si k sebe. Zbožňovala ako sa bozkával. Zbožňovala ako bozkával ju. Zrazu zazvonil telefón. Vydal zo seba pohoršený ston. Bozkával ju ďalej. Telefón však neprestával vyzváňať, a tak sa chtiac či nechtiac museli od seba odtrhnúť. Zdvihol. Milovala, keď hovoril rodnou rečou. Žmurkol na ňu. Sklopila zrak a napila sa. Potom jej predstavil svojho najlepšieho kamaráta, ktorý mu bol ako brat. Boli spolu bohovskí. Ako dve veľké deti. Keď už mala odísť, nechcel ju pustiť. Silno ju držal v objatí, bozkával.
„Chcem zastaviť čas!“ čítal jej myšlienky. Ledva sa rozlúčili a ona na obláčiku odplávala na izbu. Chvíľkový výsluch od rodinky a mohlo sa sladko spať.
Ďalší deň boli opäť spolu a ten ďalší tiež. Blížil sa však čas jej odchodu. A vlastne odchádzal aj on. Späť domov. Len o jeden deň neskôr ako ona. Bolo jej s ním perfektne. Nepotrebovali ani slová a rozumeli si očami. Stačilo, aby sa na seba pozreli a vedeli, na čo myslia.
Jedno poobede, deň pred tým posledným, jej dal darček. Pomýlil si dni- potešila sa, že aspoň v niečom pochybil. Nosil na ruke kožený náramok- jednoduchý, no páčil sa jej. Hovorila mu o tom nadšená, že ako dobre to vyzerá a on jej kúpil rovnaký! Bola šťastím bez seba a hneď si ho aj nechala uviazať na ruku. Na tú istú ako on. To však nebolo všetko. Podal jej malý farebný sáčok. Prekvapene na neho pozrela. Otvorila ho a vytiahla odtiaľ náhrdelník. Jednoduchý, no zaujímavý. Páčil sa jej. Videl na nej ako jej žiaria oči. zahral na správnu nôtu. Cítila sa však hlúpo. Ona nemala pre neho nič. Nečakala, že to skončí tak, že jej aj niečo kúpi. Hoci, maličkosti. Ešte sa spolu odfotili. Za nimi more. V objatí. S rovnakými náramkami. Keď sa vrátili na ležadlá, pozrela na neho a na svoju ruku. Mala na nej niekoľko strieborných náramkov. Ten najväčší odopla.
„Nie je to nič špeciálne, ale...to je pre teba.“ Podala mu ho. Šokovane na ňu pozrel. Krútil hlavou. Chel jej ho nechať. Avšak, nedala si povedať, a tak nakoniec mu ho zapla na druhú ruku. Hodil sa mu. Ono to bola v podstate pánska veľkosť. Pobozkal ju.
Uvidel ju a podišiel k nej. Pozdravil. Odzdravila. Úsmev. Kolená sa jej podlamovali. V bruchu motýliky, ktoré sa šialene pretekali. Nezmohla sa na nič. Bol taký úžasný. A stál tu s ňou. Obyčajným dievčaťom. Ten pohľad. Patril len jej. Ako toľkokrát. Stále neverila. Bolo to ako z rozprávky, nie! Ako z amerického filmu.
Trošku klišé a ich posledný deň. Hoci prešlo niekoľko dní, ešte vždy z neho mala zimomriavky, sucho v ústach a splašene bijúce srdce. Sadli si na ležadlá. Posledné poobedie spolu. Každý ležal na tom svojom. Tvárami k sebe. Mlčali. Hľadeli na seba. Z očí do očí. Bez žmurknutia. Rodičia odišli baliť a ona tam bola s ním. Pozerali sa na seba a vrývali si ten pohľad. Chceli si zapamätať každú časť tváre a tie oči...ležali tak asi hodinu. Bez pohnutia. Nakoniec to prerušila ona. Zapadajúce slnko jej svietilo do očí, začínali jej slziť a už to bolo viac o tom, že žmurkala akoby si vychutnávala ten pohľad. Posadili sa. Pozreli na seba a pochopili, že je koniec. Sklonil hlavu. Nevedela, čo sa deje. Pýtala sa ho na to. Ticho. Keď sklonila hlavu, aby na neho videla, otočil ju preč. Nerozumela. Keď to skúsila znovu, vzdychol a pozrel na ňu. Z očí mu tiekli slzy. Ostala šokovaná. Len na neho pozerala a on...krútil hlavou a vravel, že to nie je správne, pretože je chlap. Ubezpečila ho, že je to v poriadku a objala ho. Aj jej bolo smutno. Veľmi. Ale slzy jej nepadali. Hoci nikdy necítila niečo také ako vtedy a tam. Lúčenie bolo dlhé a ťažké. Povedal jej, že nechce počuť slovo „zbohom“, pretože to bude znamenať, že ju už nikdy neuvidí...
Posledné bozky, posledné objatia, posledné úsmevy, chytanie za ruky. Išli z pláže, po schodoch kráčali k bazénu až k terase, kde každý večer sedávala a popri jedení ho pozorovala. Zastali na posledných schodíkoch pri terase plnej čašníkov, ktorí pripravovali stoly na večeru.
Naposledy som sa mu pozrela do tých krásnych očí, pobozkala som ho. Povedala som mu „bye“, hoci ho tak veľmi nechcel počuť, smutne som mu opätovala úsmev, otočila sa a odišla som navždy z jeho života preč...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
bludiacisvetom
21. 5.mája 2010 10:09
milujem ako píšeš.. akoby som čítal nejakú knihu.. úžasné
Napíš svoj komentár