Dnes sa deň začal maximálne optimisticky a šokujúco. Nie, nehorelo vedľa u susedov, ktorí chcú predať dom (bože áno, nech už sú preč, špiny povaľačské!) ani sa nezrúcala nová stavba oproti ( vraj zasielanie obálok, to by tie ženušky nemohli len vysedúvať pred bránou a nefajčiť jednu Spartu za druhou ale ako myslia). To sa len otec o pol deviatej, čiže cez moju hlbokú noc, dovalil do mojej izby a zahučal tónom á la aha čo to tu máme: Zakry si tú holú riť! Šokovane som sa otočila, ešte šokovanejšie som si zakryla naozaj holú riť (milujem nočné košele ale nemám rada incesty! Nemohli obchodníci vymyslieť nohavičky, ktoré by som sa unúvala obliecť si na noc?) Nuž, mala som pocit, že do tváre sa mi nahrnula všetka červená farba sveta a v tej chvíli som vďačila Bohu za to, že so mnou v izbe nespáva bratranec. Nestačí, že mi otec pozeral na chlpy v zadku - ó, nepotreboval 3D okuliare, myslela som že zadok vysiela zvláštne lúče -a nič si z toho nerobí? Nemusel by ma pritom vidieť najinteligentnejší - okrem mňa - člen rodiny! Našťastie ani nevidel.
Blava - tse úžasne nezaujímavé, veď čo už by som tam asi JA mohla vidieť, že? Prenudila som sa viac ako polovicu dňa, napísala som na papier jeden blog, ktorý aj tak asi v živote neuverejním lebo sa mi ho nechce prepisovať.Inak - v aute si otec samoľúbo pustil klímu, na moje námietky že to hrozne škodí zdraviu absolútne nereagoval a tak som cez seba prehodila maminu riflovú bundu, zastrčila do uší mp3, moju vernú, čo nikdy nesklame a vydrží aj vtedy, keď mi každé dve minúty pípa že je málo baterky. Ale prečo by som ju nabila! Prosím vás, také prkotinky! Ale očividne mi nepomohla zabrániť to tomu, aby mi bolo od klímy blbo, aby som necítila divne zapáchajúcu "voňačku" a aby ma nebralo na spanie. Jasne si už pamätám len začiatok piesne This Is How A Disappear a nemám ani potuchy o tom, čo sa stalo potom. Zobudila som sa na, pardon za výraz ale vážne ma to dostalo, škrek pri Famous Last Words. To už sme - nanešťastie - boli pri matkinej robote a tak - vystupálni.
V robote pekne krásne som sa rozvalila pri compe a keďže dostupnosť k netu absolútne nulová, tri hodiny som hrala karty. Nebyť môjho milovaného Riška ( Čuhára, bože, skapínam z toho mena keď ho počujem), asi by som sa unudila k smrti. Ten vám vošiel, kukol na mňa a hubou naznačil: Kde je mama? Ja mu naspäť: Neviem. On mne: Kedy príde? a ja na neho výhuk a že: Prosím?? Rehot taký, že chudák mamin vedúci doletel jak anjel pomsty a pýta sa že či nám šibe že rušíme pracovný klud a že sa musí sústrediť na robotu.
Myslím, že nebudem spomínať, ako sa na mne cestou k autu keď sme už odchádzali utešene rehotala akási tetuška a potom ten môj šok, keď som pozrela do spätného zrkadla a zbadala svoje vlasy nahrnuté na ľavý bok - fasa! (Michaela, nehovor fasa, je to vulgárne! Čože, nemajú háčiky na mreny? No fasa!)
A potom mi praskli nervy. Taká zápcha že to ste nevideli - kto ste tam neboli - ! Neviem či to bola D1 alebo ktorá z tých nekvalitných hrboľatých ciest, ale my sme zamierili že cez Zohor. Keď sme si to do neho štrádovali, prisahám Bohu, že som mala chuť plesknúť otcovi po papuli že sa trepe po takej ceste. Radšej by som čakala dve hodiny aby som mohla prejsť dva kilometre. Ale keďže som k otcovi dnes pocítila čosi ako ľudský cit (dostal keď sme sedeli v jednej čakárni a došla tam Adriana z Telerána - otec tomu furt hovorí Dobré ráno - a zrazu mnou len zakmásal: To je tá z Dobrého rána, pozri saaa! Ja neviem či mal rozochvený rozkrok alebo z toho bol len celý preč že vidí celebritu, ale sledoval ju kým na neho nepozrela, lebo to akurát sa ma extrémne vysokým altom zrazu spýtal: Prečo? Aj keď sme sa o ničom nebavili. Potom prestal a tichučko sa díval na dámske časopisy pred sebou ), ovládla som svoj pud biť všetko čo mi príde do cesty a zavŕtala som sa hlbšie do sedačky, aby mnou tak nehádzalo.
O pol deviatej sme konečne dorazili domov a ja, nevšímajúc si, že sa mi pes zase vycikal do izby, rozvalila som sa na gauč, pustila Susedov nech sa upokojím a cez tričko som si vyzliekla podprsenku. Ešte taká cigaretka a kvalitné víno...Nejaký fešáčisko vedľa mňa a môžte ísť všetci do kelu.
Až keď skončili Susedovci, dotrepkala som sa do svojho kráľovstva a ráčila som mame nakázať, nech mi vytrie tú šťanicu uprostred. Prezliekla som sa do svojej nočnej košele- s bohovským uspokojením, že otec ide skoro ráno preč a nebude ma budiť - a zasadla za comp
________________________________________________________
Chcem milión komentov, veľa smajlov a správy o tom, aká som skvelá. Tento výplod som nesplodila preto, aby ostalo len tak učať v starých blogoch bez toho, aby si ho aspoň desiati prečítali. Kapiš?
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mirusia
13. 8.augusta 2007 22:44
Zaujimave (staci tych smajlov?(A) prvy koment z miliona
3
D1 je hrbolata? co su potom nase cesty 3.triedy po ktorych dennodenne fachcime?
Napíš svoj komentár