Fascinuje ma spôsob, akým naše myšlienkové vzorce – ktoré sa následne manifestujú v tom, čo a ako vyslovujeme – modelujú temer celú našu realitu.
Poviete si možno sami pre seba „new age bullshit“, alebo čosi podobné, a ja s Vami nemôžem nesúhlasiť – s rešpektom k býkom, samozrejme.
V takom doslovnom význame, v akom sa to niekedy berie, kedy jeden musí obsesívne policajtovať svoje myšlienky a každé jedno slovo, ktoré vypustí, predtým stoštyridsaťkrát požuť a poomieľať, je to, samozrejme, nonsens.
Prístup, kedy sa venuje pomaly viac pozornosti tomu, aby sme vždy boli nastopro stotožnení s tým, čo hovoríme a nikdy nekrivdili napríklad svojmu „holému ja“, sa zakladá na ignorácii niektorých dôležitých aspektov reality a môže mať za následok ešte viac utrpenia, ktorému sa snaží predísť.
Medzi tie aspekty patrí napríklad to, že aj myšlienky, ktorým je nediferencované vedomie pozorovateľa svedkom, teda zaznamenáva ich, tvoria iba špičku ľadovca.
Omnoho zásadnejšiu časť tvoria formy, ktoré „obývajú“ nevedomie.
Potom je tu ešte ten fakt, že aj z toho, čo následne vypúšťame do sveta, sa iba malá časť prejavuje skrz verbálnu komunikáciu – vypúšťaním smiešnych, artikulovaných zvukov z úst. Zvyšok tvoria skôr nevedomé signály, napr. gestika, posturika atď. Skrátka, reč tela. Takže tu je, opäť, artikulovaná reč len špičkou ľadovca.
No a treba zmieniť ešte to, že jazyk, ktorý sme dostali do vienka, má nejaké svoje zásadné nedostatky, ktoré sa líšia dokonca dialekt od dialektu. Nie je schopný skutočne vystihnúť, čo cítime a čo si myslíme. V tomto sme naozaj, ako niektorí filozofi hovoria, „osamelými ostrovmi“. Jazyk ako komunikačný interface medzi ľuďmi ( a „umelé“ jazyky napr. medzi ľuďmi a strojmi) je skvelý nástroj, pretože je pragmatický. Je skvelý na to, aby ste babke oznámili, že chcete na večeru palacinky, avšak pri snahe vykomunikovať napríklad hlboké duchovné zážitky, alebo filozofické zistenia, alebo naše najhlbšie pocity, sa z toho, čo bolo predtým presklenou prepážkou s dierou na rozprávanie, stáva nepreniknuteľná olovená bariéra.
To je miesto, kde do hry vstupuje poézia. Jej úlohou je práve sprostredkovanie takýchto javov, avšak bez ambície byť zrozumiteľná „pragmatickej“ mysli. Nevýhodou poézie je, že ju už nikto nečíta. Poor poézia.
Okej thrwtchr, toto bol trápny pokus o humor. Hanbi sa.
Ale dostaňme sa už k tomu ústrednému tvrdeniu, že jazyk má schopnosť tvarovať, modelovať našu realitu. Aj pri tom všetkom, čo sme si tu už ozrejmili, o tejto jeho schopnosti vôbec nepochybujem, a to už len v základnej interpretácii – ako slová, ktoré na seba navzájom z otvorov v hlave vystreľujú ľudia, čeriac tak vzduch, čo je, samozrejme, dôvod, prečo sa v prvom rade vôbec navzájom počujeme.
Niekedy som doslova cítil, že slová, ktoré v danej chvíli vyslovujem, sú osudové – že zásadným spôsobom formujú celú moju budúcnosť, a nielen na povrchnej úrovni.
Ten pocit je nezameniteľný. Ale neviem, či je zdeliteľný slovami. Možno dôvod, prečo toto píšem o pol tretej ráno tesne po zobudení, je ten, že ma zaujíma, či niekto mal nejaký podobný pocit.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
deravyvlas
13. 12.decembra 2016 21:21
toto mi pripomína moju obľúbenú lingvistickú antropológiu
Napíš svoj komentár