(dosť metafyzickým výkladom banálneho,
koniec ponurému a clivému symbolizmu;
dosť bolo aj prózy per se.
alebo?
dobre, tak ešte raz a naposledy,
ako napokon už bolo
avizované mnohokrát

Je čas oslobodzovania. Je čas ísť na strednú školu a zanechať za sebou všetku drámu, klam a slzy. Potom príde oslobodenie. Potom príde deň.

Po ulici beží Igor Heimlich. V zuboch zviera zviera. Je noc.
Znáša svoj údel.
Znáša stroskotancov z jedného konca mesta na druhý.
Na jednom konci je prístav, kde neriadene pristála prastará pramica. Na druhom sa rozkladá spustnutý chrám.

Igor je upír a záchranár. Záchranca. Ochranca.
Ľudia sú dávno fuč, pije kokosovú vodu, ktorá má obsah elektrolytov a zloženie nie nepodobné čerstvo odšťavenej ľudskej transfúznej plazme.

V doširoka rozkladajúcom sa (i zvetrávaním rozkladajúcom sa) spustnutom chráme skladá na zem dovtedy pevne zvierané zviera. "Ďakujem," zakníka zviera v končiacom medzimozgovom spojení.
"Prosím," odvetí vetchý vampír a mentálne poškriabe zviera za žiabrami.
Vracia sa. Cestou cez mesto zvracia.
Väčšina zvierat je pokrytá jedovatými bradavicami. To ale Igorovi v princípe neprekáža v ich zachraňovaní - je zásadový. Ale jeho organizmus nie je zásaditý. V tuhých rúrkach, ktoré snáď kedysi boli žilami, mu cirkuluje kyslá, žlčovitá tekutina, ktorá snáď kedysi bola krvou, a jeho telo pripomína paličkovú bábku - póristý saťor voskovej farby obaľuje temer priamo kostru. Navzdory všetkým romantickým predstavám o upíroch - realita ich telesnej konštrukcie a schopností nebude až taká slávna, a ani vábna.
Cez také vrece zakončené tmavým zubatým otvorom, ktoré snáď kedysi bolo kožou, preniká jed poľahky a rýchlo reaguje s telesnými tekutinami. Igora sa zmocňuje bezbrehý súcit a musí sa pri zachraňovacej činnosti niekoľkokrát obracať v hrobe.

Táto činnosť je jedinou možnosťou regenerácie vampíra. Kto hral Vojnyremeslo trojku, alebo inú kvalitnú fantasy stratégiu, ten pochopí. Svoje nemŕtve jednotky môže hráč poľahky ozdraviť, alebo, lepšie napísané, zafixovať v stave nemŕtvosti, mátožnej kymácavosti, pokiaľ ich chvíľu ponechá postávať a polihovať na pôde infikovanej tmavou, čiernou nákazou Smrti (Smrť je genderfluid, ale obvykle si prajú byť oslovovaná ako oni/ona).
Je to o čosi komplikovanejšie. Realita regenerácie vampírov cocosnuciferafágov nebude až taká slávna, a ani vábna - vždy po každom menšom preplieskaní životom sa musia doslova poobracať, vyváľať v nejakom hrobe. Nejde ani tak o to, aby prišli do kontaktu s rozloženými telesnými pozostatkami ľudoopov, ako skôr o to, že sa musia obaliť v bahne nasiaknutom clivou atmosférou cmitera. Absolútne najvhodnejší je, isteže, popol, no mnohí upíri zdedili po ľudskej civilizácii tie najprapodivnejšie restrikcie, totiž kultúrne tabu zamedzujúce ukradnúť odniekiaľ mramorovú nádobu (virtuálne komusi ešte patriacu) a poriadne si povyhovievať v jej obsahu.

A tak je Igor odkázaný na tradičné, tolerantné bahnenie si v otvorených hroboch a kryptách s už vylomenými zámkami. Vlamačmi v týchto miestach neboli ľudia, preto sú ich vnútrajšky priam dobiela vylízané, neostal v nich žiaden šperk, ale ani smietka ostatkov zosnulého. Zato sa v nich trvale držala chmúrna atmosféra vyhľadávaná nemŕtvymi a čo-to z chmár ektoplazmatickej polievky sem presakovalo aj od susedov, ktorí ešte mali zamknuté a spočívali v pokoji.

Ďalší háčik spočívania v nepokoji u nemŕtvych indivíduí: okrem atmosféry fixujúcej nemŕtvosť sú v ustavičnom rozdráždení z dohlboka zívajúcej prázdnoty, ktorá potrebuje vyplniť, akéhosi metafyzického hladu, ktorý potrebuje nasýtiť. V prípade zombíkov, respektíve ľudí to nie je také zložité - v praxi môžu zgniaviť čokoľvek a túto prázdnotu dočasne zaplnia, nech to už má akékoľvek následky.

No upíri sú nároční konzumenti. Vedia presne, čo na nasýtenie potrebujú, a vedia, že sa to nie vždy zlučuje s tým, po čom túžia. Po čom túžia? Po panenských krkoch; po osviežujúcom kúpeli v pomaly tuhnúcom extra panenskom kokosovom oleji; po sexy times s obnaženým krvným nanukom; po pouličných fontánkach, z ktorých prýšti, ako inak, panenská krv; inými slovami, po rôznych v post-apokalyptickom svete nedostupných príjemnostiach.

Igor sa teda pre ukojenie potrieb uspokojuje s čímsi omnoho jednoduchším, čo sa zaobíde bez kriku panien a ich matiek. Ako už bolo spomenuté, pije kokosovú vodu, ktorá má obsah elektrolytov a zloženie nie nepodobné čerstvej ľudskej transfúznej plazme. Nie, že by mal ktovieako na výber. Kto čítal Deň trifidov, ten si dozaista niekedy s obligátnou paranoidnou nadstavbou predstavoval, že trifidom by mohla byť aj hociktorá izbová palma, ktorá mu zavše jemne šelestí listami v obývačke i napriek tomu, že nie je prievan. Nuž, v skutočnosti to tak celý ten čas bolo len s kokosovými palmami.
A teraz pomaly, ale isto kolonizovali aj tie najvzdialenejšie miesta vlhkej, dusnej biosféry. Čo, pravdaže, vyhovuje aj Igorovi, keďže obranným mechanizmom cocosnuciferatrifidov je vrhanie svojich vlastných embryí po narušiteľovi v nádeji, že sa uspokojí s plodovou korisťou.
Skrz toto radno spomenúť, že Igor si nikdy žiaden plod neurval násilím, vždy vyčkal, až mu ho cocosnuciferatrifid zverí (hoc nech aj rýchlosťou blížiacou sa rýchlosti zvuku v stene dažďa za prudkého monzúnu).

Ale vybočili sme sa, samých seba sa. Pred touto znepokojujúco dlhou staťou bolo spomenuté, že Igora sa zmocňuje súcit a obracia sa v hrobe. Ten súcit sa dá vysvetliť nasledovne: je vyvolaný špecifickým chemickým zložením vriedkov na chrbtoch zvierat (ktoré musí nosiť v čeľustiach ako gepardia matka mláďa, keďže prsty má slabé ako šelest papiera za piesočnej búrky). Vždy, keď vampír príde do kontaktu so zvieratami, zmocní sa ho neopísateľná záplava pocitov a trvá ešte veľmi dlho, než vyprchá.
Odborníci v bielych plášťoch by určite tvrdili, že túto bezbrehú záplavu vyvolalo prudké podmorské zemetrasenie AKA beznádejný intravenózny metabolizmus jedovatých látok, vystúpivších následne do toho, čo by sa s trochou predstavivosti dalo nazvať mozgom. Tieto látky by boli prirodzeným výberom vyvinuté na to, aby zasiahli ľudskú populáciu záchvatmi empatie, ktorá by zamedzila tomu, aby si v svojom dočasnom domove podmaňovali ostatné druhy zvierat.
Ale odborníci v bielych plášťoch sa často žalostne mýlia, pokiaľ majú uskutočniť syntézu poznatkov z viacerých disciplín. Preto mohlo ísť o látku vyvinutú v laboratóriách zvieratských tiel, slúžiacu pôvodne úplne inému účelu. Každopádne, tieto látky účinkovali na upírov úplne totožne - totiž ako jedy dráždiace k činnosti všetky možné súcitu schopné orgány, od malíčka ľavého chodidla (nepýtajte sa, je to fantastika) až po srdiečko podreberné a šišinku mozgovú.

Tak upír Igor Noamm Heimlich bez zastavenia,
iba s občasným obracaním sa v hrobe,
chvatne pendluje
od archy zo základnej školy rozumu
k ruinám strednej školy ducha
a zachraňuje tisíce a tisíce
identických, no rozdielnych
klzkých vrásčitých šupinatých
bradavičnatých pokrčených
džavotajúcich pípajúcich
kníkajúcich sipejúcich
mokrých tvorov.
Zachraňuje, čo sa ešte zachrániť dá.
S každým zachráneným sú-cítil, ako nikdy predtým.
S každým zachránením súcítil viac a viac.
Už nielen kvôli chémii.
Spôsobovalo mu to príjemnosti
kdesi úplne inde.




( je to tretí diel,
predošlé nikdy nebudú boli napísané.
je to zmäť časov a dejov,
ale ešte nie neúnosná.
je to tu milo a pekne
inšpirované Pratchettom, Lukyanenkom,
akoinakŠtrpkom, ortorexiou,
raw food životným štýlom a gothic subkultúrou.
mimo tohto sú tu aj iné
milé a pekné refs
- gotta catch em' all! ...............teodor )
(P.S.: občas sa proste treba tréningovo vypísať)
(P.P.S.: nekontroloval som to po sebe)

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár