Moj citovy naval

Hejeeeej. Stalo sa,co by si uz nik nebol pomyslel. Som stastna, zas a znova! Nie je to ako byvalo, radost, ze by som z koze vyskocila, ale postaci na pozdvihnutie dovodu na zitie. Vstavam a chvejem sa, som tu a chvejem sa, zaspavam a chvejem sa. A to vsetko len koli myslienke na ten sqely pocit co ma naplna. Je taky dobry, a pritom trva tak kratko. Nie! Ja uz nechcem prist aj o tuto marnu moju sancu na stastie, chcem sa jej drzat,zubami,nechtami. Nepustim! Uz nie, stacilo hrdinskeho obetovania sa, ako vychodisko problemov. Preco vzdy moje stastie prekazalo kazdemu??? Ked som bola ja stasna, preco to nemohli prijat tak ako to je??? Jednoducho to co som ja chcela bolo potlacane, netolerovane. Ale nastala zmena, uz nie som to male naivne dievcatko, ktoremu co povedia, to je svate. Nie! Uz som velka,viem sa rozhodnut co chcem, a co mi zato stoji aby som obetovala ine. Obraz je takto ovela jasnejsi, aj by bol krajsi, ale prilis vela sa toho uz udialo, aby sa to vsetko dalo vratit. Dovera pominula, spomienky sa zarezavaju do este stale nedohojenych ran. No niet cesty spat. Jedinym vychodiskom je novy zaciatok, to ale uz s jednym smutnym koncom pojde tazko. Ach Boze... je to tazke,no predsa take nadherne. Zivot je tak nevyspitatelny a miestami krasny, az mu podlahnem celou svojou dusou a necham sa vliect len tak prudom dalej. Silu uz ozaj nemam sama vstat, ale pomoc nenachadzam. Len jedina ruka bola, ktorej som doverovala, ktorej by som mja ruku chytila, ktora by mi pomoct dokazala a ktorej by som to ja dokazala. No je fuc. Zrazu tu nebola a ja som sa ocitla sama, opustena, osamela a uplne na dne. Od tej chvile neprijimam ziadne ine pomocne ruky, nohy, nic! Chcem klud od kazdeho, od vsetkeho. Az do tej chvile, kym nenastal zlom a hormony stastie zavalili cele moje telo s radostou, ktoru som uz davno nezazila...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu