Stojím sama a hľadím si pod nohy. Zrazu prepínam všetky veselé pesničky v mobile a som rada že sa s nikým nemusím rozprávať. Poobede som mala ešte veľké plány, s cudzími ľuďmi, no až príliš priateľským spôsobom. A potom som zistila že takýmito povrchnými plánmi len zakrývam hlbšiu podstatu môjho momentálneho života, mojej momentálnej situácie.
Ľudia prichádzajú a odchádzajú, rodia sa a umierajú a malo by to byť v poriadku. Ale nie je. Neviem sa zmieriť s tým že kto je tu jeden deň, druhý už zrazu nie je. Aj keď som s ním nebola každý deň. Práve som si uvedomila že všetky emócie čo v sebe dnes mám transformujem do smútku za jedným. No to nie je správne, nie je to skutočnosť. To sa ešte nikdy nestalo. Vždy mi z jednej veci plynie ďalších 5. Je to strach, strach o mojich a cudzích, strach o všetkých, ktorých niečo spája. Strach, že ďalšiu už takto ľahko nerozdýcham. Že zrazu smútok z takejto osamelosti uvedie do reality poriadna rana od života.
Chcela by som byť niekým iným. Chcela by som byť vlastne okrem pár detailov svojím úplným opakom. No nie som. A normálne mi to nevadí. Ale dnes áno, lebo dnes nechcem bojovať, dnes nechcem plávať na hladinu a tváriť sa že je všetko v poriadku. Dnes mám chuť len žiť všetko to zlé a smutné čo som doteraz potláčala.
A ráno ma bude vítať slniečko za oknom a budem môcť fungovať opäť normálne. I hope so...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár