Naozaj som sa snažila.. Klamala som samú seba, nahovárala som sebe a ľuďom okolo mňa veci, ktorým som chvíľami fakt aj uverila. No po včerajšom večeri som pochopila, že sa vo mne ozýval len ten malý smiešny Don Quijote, ktorý zvádzal svoj malý smiešny boj s veternými mlynmi.
Som človek, čo sedí o pol jednej v noci na lavičke pred domom, fajčí poslednú cigaretu po robote a hľadí na nebo.
Pozoruje malú hviezdu pomedzi konáre tých dvoch stromov ktoré tam máme a fascinuje ho ako bliká na bielo-modro-oranžovo (nie nebolo to lietadlo)..
Pozoruje balkóny na vrchných piatich poschodiach baráku za cestou, ktorých hliníková konštrukcia vyzerá za mesačného svitu ako potiahnutá LED-kovými pásmi a vyzerá to giga..
Dokonca aj obyčajný šum igelitu natiahnutého na kope niečoho (vedľa zatepľujú) ho núti rozmýšľať len o tom ako by sa bál, keby sa v noci zobudí na takýto zvuk..
Riešim, vidím, cítim, nasávam každú jednu sprostosť tohto sveta a v tom mojom je to krásne.. Toto som ja.. Nie to, na čo som sa snažila hrať posledné dni, že som nad vecou a schopná kvôli jednému zvládnuť čokoľvek, aj keď sa to rozchádzalo s mojou povahou.. To, čo je schopné a ochotné sa z najvyšších ideálov znížiť k najnižším potrebám a tváriť sa že to je presne to čo som vždy chcela, to nie..
Je načase konečne prestať bojovať proti tomu že som naivná a dôverčivá, že ešte veľakrát padnem, lebo zase vstanem a pôjdem.. Nebudem sa tváriť že necítim, keď cítim, že som iná, aby som sa "ochránila".. Ostanem svoja, nech to stojí čo to stojí
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár