Rodičia a bratia sa už prezliekli a upaľovali k bazénom, len mňa tam čosi držalo. Akýsi zvláštny pocit. Pocit, že mi niečo uniká, že som niečo prehliadla.
Šatňa, v ktorej som stála nebola ani zďaleka taká veľká, ako budova, v ktorej sa nachádzala. Zbadala som niekoho v bielom plášti, ako vchádza do jednej z kabínok. Najprv som si myslela, že je to len upratovačka, ale čo by tam teraz robila? A potom som začula ten zvláštny zvuk. Nebol hlasný, sotva som ho zaregistrovala, ale zdalo sa mi, že vychádzal priamo z tej kabínky. Nedalo mi to a zaklopala som na dvere, v ktorých pred chvíľou zmizla záhadná žena, no nikto neodpovedal. Pomaly som ich začala otvárať a čakala, že ma niekto zastaví, no nič sa nestalo. Keď som nahliadla do kabínky, zistila som, že je úplne prázdna.
Už mi naozaj úplne preskakuje...
Mám halucinácie?
Vošla som dnu, lebo som pritiahla neželanú pozornosť istej pani, ktorá si o mne očividne myslela to isté, čo v tej chvíli aj ja. Sadla som si na malú lavičku na konci kabínky a rozosmiala sa z mojej bujnej fantázie. Keď som vstala a chcela odísť, všimla som si niečo zvláštne na stene. Bol to náčrt akého si bludiska, ale len o nepatrí otienok tmavší ako žltá stena kabínky. Prešla som po ňom prstom a pocítila jemné vrúbky.
Už ako malá som mala rada bludiská, tak som okamžite začala hľadať cieľ. Keď sa mi to konečne podarilo, znova som začula ten zvláštny zvuk, akoby niečo jemne cinklo. Raz, OK, ale druhýkrát?
Otvorila som dvere a uvedomila si, že už nie som v šatni. Steny boli biele a všade bolo veľa svetla, ale žiadne okná. Chodba bola dlhá a po oboch stranách boli každých 5 metrov biele dvere. Tie najbližšie sa otvorili a vybehol z nich On. Je to už 5 rokov, čo sme sa naposledy stretli, ale som si istá, že je to on. Čo tu vlastne robí? A prečo je od hlavy po päty v sivom? Prečo vyzerá tak rozrušene? V hlave sa mi zrazu objavilo milión otázok, ale v tom ma zbadal. Jeho zdesenie sa ešte zväčšilo, zaspätkoval, otočil sa, pozrel za seba a akoby na moment zamrzol a nevedel, čo robiť. V tom z dverí za ním vyletel akýsi muž v bielom a drsne ho chytil za ruku a chcel vtiahnuť dnu, no všimol si ma.
Hneď som vedela, že niečo nie je v poriadku, a keď sa za mnou rozbehol s ešte zdesenejším pohľadom, ako mal On, moje nohy začali bežať skôr, ako som si vôbec uvedomila, že bežať musím. Na konci chodby bolo našťastie schodisko, ale nevedela som, ktorým smerom sa rozbehnúť. Hore či dolu? Dole by to bolo určite rýchlejšie, ale tá budova predsa nemala poschodia, alebo? Rozbehla som sa teda hore a znova sa vyhrešila za svoju lenivosť. Už dávno som mala zapracovať na svojej kondičke.
Schodisko je úzke a tmavšie ako chodba za mnou. Našťastie sa schody zhruba každé 4 m zatáčajú a tak ma muž tak skoro neuvidí. Bežím ako o život. Nie som si istá, či je naozaj nebezpečný, ale môj pud sebazáchovy si rozhodne istý je. V jeho pohľade bolo niečo šialené. Zlosť zmiešaná so strachom a ešte niečo viac.
Ani neviem, koľko poschodí som už vybehla, no už mi dochádza dych. Dúfam, že to schodisko konečne skončí.
O pár zákrut uvidím biele dvere. Za nimi sa objaví šatňa, v ktorej som ešte nedávno sedela. Všetci na mňa udivene hľadia, no ja bežím ďalej. Vybehla som von, prešla bránu kúpaliska a počula, ako dvere šatne rázne buchli. Je tam. Ešte stále ma prenasleduje. Ocitla som sa na obrovskom parkovisku a vedela som, že teraz sa mu už neskryjem. Ak ma ešte nespoznal, tak teraz ma určite dohoní a dobre si prezrie moju tvár.
Bežala som tak rýchlo, ako mi to len pľúca dovolili a vedela som, že je už blízko. Otočila som sa a uvidelo ho, ako z ničoho nič zastal. Pozeral mojím smerom, ale tváril sa veľmi zmätene a obzeral sa okolo seba. Prešiel zopár krokov dopredu, potom sa otočil doprava a doľava. Pripomínal mi dieťa, ktoré v supermarkete hľadá svoju mamu, ktorá bola ešte pred pár sekundami pri ňom, no zrazu tam nie je. Nechápavo vyvaľoval oči, pretože ma nevidel.
Zmizla som mu, no nevedela som ako. Pozrela som sa dolu, na svoje ruky a nohy. Videla som sa, ale akoby som nebola z mäsa a kostí. Pripadala som si ako nejaký prízrak. Môj dych sa konečne upokojil, no srdce ešte stále bilo ostošesť. Nechápala som, čo sa to deje.
Na parkovisku bola aj skupinka mladých, ktorá sa ku mne približovala. Stále som rovno pred nimi, no ani oni ma nevideli. Musela som pomaly ustupovať, lebo inak by do mňa nevedomky narazili. Sadla som si na najbližší obrubník a premohol ma úchvatný pocit. Pocit šťastia z toho, že ma nechytil. Vedela som, že by sa mi stalo niečo hrozné, keby sa mu to podarilo. Ten pocit však opadol v momente, keď som sa znova pozrela na svoje ruky a nič sa nezmenilo. Netušila som, čo sa vlastne práve stalo a nevedela som, ako to zvrátiť.
Ako som tak tápala vo vlastných úvahách, dievča v krátkych kvietkovaných šatách, ktoré išlo aj so skupinkou svojich kamošov na kupko ukázalo mojim smerom: „Aha! Čo to tam je?“
Kým som si uvedomila, že ukazuje naozaj na mňa, boli už takmer pri mne. Postavila som sa a opäť začala utekať. Nevedela som, čo vlastne vidia a už vôbec som nevedela, ako by som to vysvetlila im alebo hocikomu inému. Oni sa však rozbehli tiež. Po pár sto metroch to vzdali, ale dievča bežalo ďalej. Zakričala: „Počkaj! Ja ťa vidím.“ No ja som bežala ďalej.
Konečne som sa jej zbavila a dostala sa na autobusovú zastávku, kde bolo len jedno malé dievčatko, ktoré si ma nevšimlo. Keď som si trochu vydýchla a konečne sa narovnala, uvidela som svoj „odraz“ v sklenenej tabuli s plagátmi. Nebolo ma vidieť. Mohla vidieť len akýsi odraz mojich šiat, ktoré sa síce zneviditeľnili, ale na slnku sa zvláštne odrážali. Neďaleko bolo zopár stromov, tak som prešla do tieňa.
Nevšimla som si však, že je to tam vysypané štrkom. Dievčatko sa prudko otočilo mojím smerom a zdesene si začalo prezerať okolie. Nikoho nezbadalo, tak sa opäť zahľadelo na miesto, odkiaľ prišiel zvuk. Začalo sa pomaličky približovať.
Nevedela som, čo robiť. Ak sa pohnem, štrk ma prezradí. Ak ostanem stáť, môže do mňa naraziť.
Dievčatko bolo už sotva 2 metre odo mňa. Zastala, sústredene sa zadívala a natiahla ruku. Keď chcela spraviť ďalší krok, rozbehla som sa. Prešla som ešte zopár metrov po štrku, preskočila kanál pri ceste a skryla sa za strom. Tŕpla som a pozerala na dievčatko, ktoré bolo zrejme omnoho vystrašenejšie, ako ja a dezorientovane sa krútilo a prehľadávalo prázdny priestor. Našťastie pre nás obe prišiel autobus a ono nastúpilo.
Skĺzla som na zem a rezignovane som sa oprela o kmeň.
Som síce neviditeľná, ale každý ma môže počuť.
A ak si nedám pozor na oblečenie, tak aj vidieť môj „odraz“.
Neviem, čo budem teraz robiť. Ako to zvrátim?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
12. 7.júla 2015 23:27
hej, pises uplne super! napis ako to skoncilo!
Napíš svoj komentár