Neviem, či ma chápete, ale chýbajú mi veci, ktoré len tuším. Ako môžem byť smutná z toho, že nemám pri sebe svoje deti? Svoje neexistujúce deti. Alebo nedojedená čokoláda, o ktorú som sa nechcela deliť s priateľom. Oslava v práci. Otváranie obálok z poisťovne. Štrikovanie.
Možno sme ako Mesiac, ktorý postupne dorastá. A okolo sú hviezdy a planéty a dúhy. Ale našou úlohou je len dorastať. A ja sa neviem dočkať! Chýba mi tá plnosť.
Nechcem nahliadnuť do budúcnosti, nechcem vedieť, čo je v tej obálke a či vôbec budem vedieť štrikovať. Dokonca mi možno chýba niečo, čo ani neexistuje, keďže zajtrajška sa ani nemusím dožiť. Hoci niekde som čítala, že sa nemáme báť toho, že dnes nastane koniec sveta, pretože v Austrálii je už zajtra.
Rada by som objala svoju neexistujúcu budúcnosť, povedala jej, aby sa netriasla ako osika, že všetko bude dobré. Že si na ňu počkám. A ona by mi tíško zašepkala do ucha, že veď ona je už dávno tu ...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
pubertslatinocelny
5. 1.januára 2011 00:11
volake dobre!
3
Krásne Občas tieto stavy zažívam tiež, nie je to príliš často, ale niekedy sa stane. Takže veľmi dobre rozumiem tomu, ako si myslela to, čo si napísala Tiež občas premýšľam nad tým, čo bude a možno dokonca ani nebude a strašne rada by som to mala už dnes. Také sú holt niektoré typy žien a nie je na tom nič zlé
4
veeľmi peknééé, veľmi
ale bud rada že si nedosiahla tu plnosť, ktoru tak túžobne chceš...ver...ona raz príde a ty ju potom budeš odmietať
ale bud rada že si nedosiahla tu plnosť, ktoru tak túžobne chceš...ver...ona raz príde a ty ju potom budeš odmietať
Napíš svoj komentár