Vždy, keď chcela zaklamať, jeden svetlý bodliak ju pichol a ona so slzami v očiach musela povedať pravdu. Nenávidela hovoriť pravdu. Cítila k nej odpor, hnus. Keď jej vychádzala z úst, cítila, ako sa o ňu obtreli pichliače a chechtali sa popod fúzy. Každú noc ich v sne lámala či mazala dechtom a vhadzovala do peria.
Elektrické svetlo. Pravda. Zarezávala sa jej pod nechty a musela ju vyberať manikúrovými nožničkami. Ako chlad.
„Katka, nemôžem sa na teba pozerať!“
„Prečo?“
„Filip ...“
„Na Filipa kašlem, mami!“
Prehltla a zhlboka sa nadýchla. Na chvíľu akoby zmeravela, zachvátil ju krátky, boľavý kŕč.
„ ... možno ma to trocha desí, že čo tu budem robiť bez neho.“
Zosmutnela a znenávidela sa za tie slová. Pravda by mala oslobodzovať, ale ona by najradšej žila len v klamstvách.
„Ale len trocha.“
Tisíc malých ihličiek. Vohnali jej slzy do očí.
„Nenávidím ho, mami! Ne-ná-vi-dím!!!“
Už nepreriekla ani slovo. A začala milovať pravdu. Ktorú nosila v sebe. Uloženú v tŕňovom hniezde. Osvetlenú.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Vau!