Rany na predlaktiach. Bodka.

Nikdy sa neskončí? To, že na teba hľadím a neuhnem pohľadom? Že ťa vyhľadávam v dave, hoci viem, že si na míle ďaleko? Tak ďaleko. A keď tam nie si, tak si ťa predstavím. Ako tam stojíš v zelenom tričku a džínach. Úsmev od ucha k uchu. A keď ma zazrieš, úsmev sa skráti, ale paradoxne sa zasmejú oči. To milujem.

Ako dlho? Už ma to zožiera, už mám dierky na bruchu a na predlaktiach a záplaty zašívať neviem. A najhoršie je, že neviem, či sú to len vybájené rany, masochistické ťahy bičom alebo naozaj ťa..... Asi nie. Mala by som povedať pápá.

Povieš mi všetko, som ako tvoj plechový kontajner. Príliš ťažký na vyprázdňovanie. (Kurnik, ešte aj tu som ťa podvedome oslovila, hoci som chcela nahodiť „Povie“ a „ jeho“)

Mám sto chutí hrešiť a prestať až ráno. Chuť nájsť tu na posteli sedieť niekoho v tureckom sede a vopchať si hlavu medzi jeho kolená. Nech odíde až ráno.

A nenávidím sa, že som to tu všetko dala. A napísala. A vyvracala.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu