„Áno, Monči?“
Dievčatko s krátkymi plavými vlasmi si namotávalo prameň na ukazovák a sústredene sledovalo hru svetla. Dvihlo však zrak a uprelo ho na maminu tvár s otázkou: „Keď ma opustíš, môžem ísť s tebou?“
Elen sa začudovala a odložila klbko vlny. „Prečo by som ťa opúšťala, Monika?“
„Neviem“, odpovedalo prosto.
Žena sa zahľadela na dcéru, ktorá sa znova začala hrať s Lízou, akoby sa nebolo nič stalo. Akoby sa tá otázka nevznášala vo vzduchu ako saponátová bublina. Dievčatko vyzlieklo Lízu z jej chutných ružovo-žltých čipkovaných šiat, pohladilo jej nahé gumené telíčko, prečesalo prstami svetlé vlásky a položilo ju k ostatným nahým bábikám, ktoré si jej matka predtým nevšimla. V súmernom rade ležalo po Monikinom pravom boku šesť bábik bez oblečenia. Ich ružové štíhle telá sa vynímali na tmavohnedom koberci a ruky mali vyvrátené nad hlavy. A Monika k nim postupne pridávala ďalšie a ďalšie, hoci Elen z nich „poznala“ len niektoré. Niektoré mali tmavšiu farbu, akoby sa do nich už „zažrala“ špina, iné neznáme svietili novotou a čerstvými farbami. Všimla si asi tri bábiky, ktoré mali vlasy ostrihané nerovnomerne, daktoré nemali vlasy vôbec, iné ako keby niekto v obrovskom hneve oskalpoval.
„Mami?“ Ani nedvihla hlavu, len naďalej zbavovala bábiky ich šiat, dvíhala im ruky a jemne kládla na hnedý koberec tesne vedľa seba.
„Hmm?“ Elen si vzala klbko, ktoré pred niekoľkými minútami odložila a so sotva badateľným chvením žmolila vlákna medzi prstami.
„Líza mi povedala, že raz odídeš.“ Vyzliekala, dvíhala ruky, jemne ich skladala.
„Povedala aj kam?“ Žmolila.
„Nie. Ale Líza neklame.“ Vyťahovala zo škatule tmavovlasú bábiku.
Zamotané klbko položila na taburetku vedľa sedačky. „Prečo ich vyzliekaš?“
„Prosím?“ Monika konečne dvihla zrak.
„Prečo ich vyzliekaš, sa pýtam.“
„Zuzka raz chcela utiecť zo škôlky.“
„A?“
„Pani učiteľka jej to nechcela dovoliť. A Zuzka je hanblivá. Vyzlieka sa vždy na záchode. Je smiešna, že? Kto sa už len prezlieka na záchode?“ pýtala sa so smiechom. Tým detským smiechom, v ktorom cítiť všetku múdrosť sveta.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
divinatoire
4. 10.októbra 2010 13:06
cítila som v tom niečo zlovestné. fajn pocit k čiernemu čaju, skvelé!
4
Je to záhadné a nehovorí to všetko naraz... konečne som sa cítila ako na birdzi nie na trápnom fóre o ničom, ďakujem
Napíš svoj komentár