Sedela pred divadlom na schodoch. Predstavila si, že pozná každého človeka na svete. Tak osobne a drobnôstkovo a malinovo (lebo maliny miluje). Začala sledovať línie životov dvoch protagonistov. Dvoch respondentov, ktorých sa nič nepýtala a predsa poslúžili a vytvorili graf.

Prvý člen výpravy sa volal Dávid. Nie, Valér, áno, tak! A žil v Košiciach. Valér sa rád díval na okná. Nie z okien ani do okien, ale na okná. Na ich rámy a sklené výplne a žalúzie a kľučky. O tom však nik nevedel. A mal sestru. O tom už vedelo viac ľudí, hoci o kvante ľudí sa ani tu nemôže hovoriť. Pretože Valér bol samotár a nemal mnoho priateľov. Mal len jeden byt, v ktorom prespávala raz za čas jeho sestra a v ňom plno fotografií. Fotografií okien. Bolo to pôsobivé. A každá stena v jeho byte mala iný odtieň. Zuzana sa raz spýtala... Zuzana je jeho susedka, zoznámil sa s ňou náhodou, nechcel sa priateliť so susedmi... no a ona sa ho raz opýtala, prečo má viacfarebné steny. Zuzana neskôr tento "incident" opísala slovami: "po mojej otázke sa nechápavo obzeral po stenách, akoby tie farby videl prvýkrát, Jožo! On je blázon!". Susedky nikdy nevidia cez steny, verte mi.

Okolo šli nejakí komedianti a z divadla sa vyvalilo stádo ľudí. Musela Valéra opustiť a k Bartolomejovi mala ešte ďaleko. Zrazu mala pocit, že nestačí si predstavovať. Ak si predstavuje, to neznamená, že ich aj pozná. Zosmutnela a špongiou zotrela Valéra.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tvaroh  22. 6. 2011 23:52
keby sa dalo špongiou zotrieť aj reálno. (možno by vymazala realitu a žila s Valérom a Bartolomejom)
Napíš svoj komentár