Ovešaná praženicou, učebnicami, MHD- čkou, lacnými jogurtmi, sekretariátmi, latinčinou...... Cítim červené stužky nezbednosti zamotané do mašličky, farebné vianočné gule s ornamentmi mojich spomienok, ligotavé čačky strachu, tancujúcich Mikulášov, svetielka lenivosti, prskavky nadávok, anjelikov zababušených do bielej únavy. Cítim nekonečnú radosť, že som doma, ale aj bezhraničný smútok nad tým, čo som tu našla.
Snažím sa triediť fííílingy, nech v tom všetkom nemám mišmaš, ale v tom si moje choré podvedomie zmyslí, že poriadok je len pre bláznov a znova všetko rozhádže.
A keďže som domov nepriniesla len seba, ale aj svoje krámy a hormóny, ktoré sa so mnou znova hrajú hru „Kto prvý privedie toho druhého na okraj kolapsu“, opäť všetko prežívam príliš senzitívne. Včera večer som napríklad mala jeden z tých nečakaných záchvatov, kedy človek rozmýšľa.
Keď som odchádzala na výšku do iného mesta, vraveli mi, že je to plus, dva domovy, dve útočištia, dve......... A teraz som doma a rozmýšľam, čo je to pravé orechové. Keď som bola vonku s kamošmi, akoby som ani neodišla. Rovnakí ľudia, rovnaké maniere, rovnaké pohľady, rovnaké „každý pozná každého“. Asi som našla miesto, kde čas nie je absolútny ani relatívny, čas neexistuje. Moje „nové mesto“ ma však ešte nepozná, som v ňom cudzia, hladká ma v ňom jedine moja posteľ. Ale čas tu letí a prvý krát ma to teší. Keď prebehne vedľa mňa, ovanie ma jeho vetrík a posunie vpred. Doma ma to dusilo, zatuchlina, zatvorené okná.
Alebo sú to len vážne krámy a ja reagujem príliš citlivo na zlé počasie. A možno by som mala vyvetrať......
Dnes ma ešte čaká 5 a pol hodinová cesta autobusom na kraj sveta, do rozprávkovej krajiny, kde „dobré“ víly sa majú oslovovať pani profesorky, docentky, doktorky.... mrchy a kde nevinný kukuč nepracuje ako zázračný prútik. Takže by som sa mala čím skôr „odzdobiť“ od tých vianočných harabúrd zvaných 7-dňové hormóny a naučiť sa ich odrážať ako Herkules (bez košele, spotený a s mokrými vlasmi, ďakujem).
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
2
to je iba tym ze si si este nezvykla, neboj aj to pride. Ja som sa tak tiez citila,ale potom som pochopila, ze co tu ja vlastne riesim...?vsetko je fajn, chodis do skoly, spoznavs novych ludi, zacinas byt samostatna. Mas vsetko co ma kazdy mladi clovek mat, a myslim ze ty mas este viac, lebo ta poznam. Tak hlavu hore a do boja...mam ta rada titusik
Napíš svoj komentár
A dva domovy nie su take tragicke, najhorsie je to vecne prevlakanie vsetkeho mozneho, cakanie na rozne dopravne prostriedky a to, ze ked si na jednom mieste chybaju ti ludia z druheho miesta a naopak.