Vojačik cítil, ako sa mu tavia šaty, ako mu oheň berie vzácnu pušku. Bol bezmocný a hoci občas sníval o tomto okamihu, teraz až bolestne túžil po niečom, čo ho vytiahne a pofúka rany. Alebo po niekom...
Premýšľal o prvých hlasoch, ktoré začul, keď sa dvihlo veko zo škatule, kde ležal aj so svojimi bratmi. Ten šťastný piskot a hlasné „áááááách“. Bol to malý chlapec, veľmi mladý, s modrými očkami a hnedými vlasmi. Mal zelený pletený sveter s golierom a čierne slávnostné nohavice.
Potom nastal zmätok, škatuľa sa triasla, on aj s bratmi nadskakovali, svetlá blikali, hlasy sa miešali, už ich nestíhal rozoznávať. Zrazu to ustalo, rozpamätával sa, a ich zaplavilo jasné svetlo. Pamätal sa.
Teraz sa kymácal v kozube, snažil sa uhýbať horúcim jazykom, hrdo bojovať aj napriek presile plameňov. Ako ho učil majster. Jedna ruka mu už z polovice chýbala, plamene hľadali druhú nohu, tvár bola už dávno na nepoznanie. Vrhol pohľad jedným okom na papierový zámok na písacom stole. Vedel, že je už v koncoch, o chvíľu zmizne a svet po ňom nezdedí nič. Na jeho popravu sa neprišiel pozrieť nik, ani slečna Baletka, ktorá mu tak drzo kradla sny posledné týždne.
Vojačik ešte pozrel von oknom, videl len pár škridiel na susedovej streche. Zacítil horúce objatie a keď aj jeho druhé oko už pomaly vypovedalo službu, jeho roztavenej hrude sa dotkla čiasi ruka. Jemný dotyk, porcelánová rúčka, počul šušťanie krepovej sukničky a zacítil teplý dych na svojom cínovom krku.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
hovado
28. 8.augusta 2009 21:41
je to tak úžasne krásne
Napíš svoj komentár