Opäť rutina spomienok spred pár dní zahaľuje moje pocity a predstavy budúcnosti. Zmena alebo pokračovať v ceste, ktorú si sám staviam? Zmena je život, predstavy moje časktokrát iné bývajú. A či umrieť? Sám sebe hrob kopem. Každovečerné monológy s mesiacom ma privádzajú do stavu menejcennosti - jasný a taký tichý. Sám trmácam sa tmou, v ktorej vidím minulosť, výčitky svoje trpko ľutujem. Moje predstavy každým dňom menia sa, svoje nádeje zatrácam a verím už len v zúfalú nádej, venujem jej svoje srdce. Nádej krásna, jedinečná, pominie sa sťa plamienok v srdci, ktorý zhasne. Neskoro....

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
zlatka007  8. 11. 2006 15:50
preco si taky smutny?
3 
fotka
tomino  9. 11. 2006 07:44
Nálada v tom čase bola taká ... , inšpirácia takmer žiadna, ale písmená majú nádej vždy... Je to len spontánne vyjadrenie určitého depresívneho úseku v mojich myšlienkach...
Napíš svoj komentár