Upíria láska: Spoznanie (3. kapitola)

Dorazili sme do domu v ktorom sme bývali ešte predtým s mamou. Je vynovený. Väčší o jedno poschodie.
"Teta? Čo sa to stalo s naším perfektným domom?" povedala som jej dosť prekvapene.
"No, keď ste odišli tak sme sa ho snažili zrekonštruovať. Nepáči sa vám? Najala som si profesionálov ktorý ho vynovili. Určite sa vám bude páčiť. Rekonštruovali sme ho štyri roky. Je úžasný." Zrekonštruovali? Mama by toto nikdy nedopustila. Bol to jej najväčší poklad. Ako ona povedala okrem mňa a Sophie.
"Ale mama by si toto určite neželala. Mala tento dom z nás najradšej. Bývala v ňom viac ako dvadsať rokov. Ako si jej to mohla urobiť? Určite sa teraz prevracia v hrobe." povedala som jej s náznakom hnevu.
"Eveline! Ja viem že by si to Ellen nikdy neželala. Lenže ako si sama povedala žila v ňom dvadsať rokov a tento dom má už viac než päťdesiat rokov. Potreboval už zrekonštruovať! A nechápem prečo si do toho zaplietla aj Ellen. Ona už odpočíva v pokoji. Nesmieš takto využívať jej neprítomnosť len preto, lebo sa to tebe nepáči. Určite keby tu Ellen bola tak by sa jej dom páčil. A prosím ťa nehádajme sa! Budeme tu spolu žiť pod jednou strechou takže si budeš musieť zvyknúť." hnev mi, samozrejme, opätovala. Ale náš dom mal ostať taký aký bol ešte keď tu mama bola.
"Dobre teta Elizabeth. Ako chceš. Lenže mama mala tento dom veľmi rada a veľa pre ňu znamenal. Ale ani ja sa s tebou nechcem hádať. A máš pravdu. Prepáč." krátko sa na mňa pozrela a pousmiala sa.
"Nevadí. Chápem že ti chýba mama. Poď ku mne." jemne ma objala.
"Dobre dosť bolo hádok a maznania. Mohli by sme už ísť dnu? Rada by som si pozrela náš nový dom!" žiarlivostne vyhlásila Sophie.
"Ach Sophie." vzdychla si teta Elizabeth a vynášala kufre do domu.
Trošku som to asi vážne prehnala. Náš zrekonštruovaný dom bol vážne pekný. Bol taký.... väčší. Bolo v ňom viac izieb. Kúpelňa aj na prízemí aj na prvom poschodí. Moja izba sa tak zväčšila. Ani som ju nespoznala. Teta Elizabeth asi vedela že sa vrátime, pretože všetky naše veci sú na tom istom mieste ako keď sme ich tam nechali. Len mám novú posteľ s zamatovo žltou dekou, na stene pár nových obrazov, veľlé skrine, zrkadlá a samozrejme stôl s notebookom. Sophie mala v izbe skoro to isté až na veľkú plazmovú televíziu a playstation 2. Tá malá potvora má znova lepšie ako ja. Ale pre tento krát jej to nechám tak. Nech sa aj ona trochu teší.
"Tak čo baby? Páči sa vám nový dom?" opýtala sa nás teta Elizabeth.
"Je bombový teta Elizabeth. Krajší som si asi ani len nedokázala predstaviť. Určite je to najkrajší dom Glendale." s radosťou vyhlásila Sophie. Teta Elizabeth sa na ňu usmiala.
"A čo ty Eve? Páči sa ti náš nový dom?" s prekvapeným výrazom na mňa pozerala.
"Áno teta Elizabeth. Tento dom nie je taký hrozný ako som si myslela. Vlastne je úžasný. Trošku som to asi prehnala" tú poslednú vetu som zo seba nedokázala vytlačiť no nakoniec som ju povedala.
"To nevadí zlatko. Je to v poriadku. Som rada že sa ti dom páči. Ako sa hovorí NESÚĎ KNIHU PODĽA OBALU. Ha-ha."
"To si budem pamätať" povedala som a všetci sme sa začali smiať. S tetou Elizabeth sú občas aj srandy.
"Dobre deti dosť bolo smiatia je čas na večeru." povedala a ešte sa snažila udržať v sebe záchvat smiechu.
"To už je toľko hodín? Ako ten čas rýchlo letí." povedala som tak trochu prekvapená.
"Eve. Tu v Glendale všetko rýchlo letí.“ povedala teta Elizabeth.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu