„Keď si odišla do Californie, tak sa Kelly zosypala. Veľmi ju to vzalo a brala to ako najväčší podraz v jej živote. Prisahala že ti to nikdy neodpustí. Aby na teba nemyslela tak si musela nájsť nejakú zábavu. Tak sa začala zaoberať svojím zovňajškom a za každú cenu sa chcela stať kráľovnou školy. Dokonca bol čas že začala piť. No potom prestala pretože ju dva krát brala sanitka pretože to prehnala. A tak sa z nej stala Pani Dokonalo Pyšná Princezná. Každý sa teraz okolo nej motá a otravuje ju. Potom sa z ňou rozišiel Lucas a tak si našla ďalšiu zábavku aby na teba nemyslela a to lámať srdcia chlapcom. Chodila snáď s každým chlapcom v škole. A každému chlapcovi zatiaľ dala kopačky. Až na jedného. Lucasa.“ Preboha čo som to urobila s Kelly? Je to všetko moja vina. Som taká hlúpa.
„Povedz mi že to nie je Kellyn príbeh a že si to len čítala v nejakej zlej knihe. Toto som jej spôsobila ja? Nie. To nemôže byť pravda.“
„Eve. Toto si jej ty určite nespôsobila. Nie je to tvoja chyba že ste sa museli presťahovať. Nemôžeš za to že ti zomrela mama.“
„Ach.“ Prečo? Prečo sa z mojej najlepšej kamarátky, milej, zlatej stalo také monštrum? Je to moja vina. Nemala som ju opustiť. Myslela som len na seba a na ňu som nebrala ohľad. Som taký sebec.
„Poď, znova ťa zoznámim s nejakými ľuďmi zo školy.“
„dobre. Ako myslíš.“
„Ahojte. Ľudia, pamätáte si ešte na Eveline Gracenovú? Pred piatimi rokmi k nám chodila do školy. No potom jej zomrela mama a tak sa musela presťahovať do Californie. A teraz po piatich rokoch je späť. Eve toto je Peter, Patrick, Rosemary a Paula.“ Emily asi veľmi rada predstavuje ľudí pretože keď ma im predstavila tak celá žiarila. Už ani neviem kto sa ako volá pretože stále myslím na Kelly a na to ako som jej veľmi ublížila.
„Á, áno jasné. Ja si ťa pamätám. Ty si tá čo kedysi bola najlepšia kamarátka s Kelly, však?“ povedala jedna s tých báb.
„Ehmm.... Áno, som to ja. Ahojte, všetci. Ako sa dnes máme?“ povedala som duchom neprítomná. Stále som nedokázala prestať myslieť na Kelly. Aj keď som si to veľmi priala.
„Super. A čo ty Eve?“ povedal myslím Patrick.
„Ujde to.“ Ani veľmi neujde.
„Okej. A čo tešíte sa na valentínsky ples?“
„Valentínsky ples?“ dostala som zo seba celkom vystrašená.
„Ou. Tak tu Eve nevie že asi o mesiac bude valentínsky ples? Tak už to vieš. Kopa srandy, romantiky a krásnych báb. No čo viac si môže chlap ako ja priať?“
„Samozrejme Peter. Chlap ako ty. To iste.“ ironicky poznamenala Emily a my ostatný sme sa začali smiať.
„Šak uvidíš na plese jaký budem džentlmen. Každá za mnou bude letieť. Už sa strašne teším.“ obhajoval sa Peter.
„A čo ty Eve. Máš doma nejaké plesové šaty? Ak nie ja ti rada niečo požičiam. Mám doma plný šatník plesových rób.“ Myslím že Emily sa len snaží ma trochu odtrhnúť od myšlienok ktoré mi ona navŕtala do hlavy. Koniec koncov, je to jej vina že mi to povedala tak sa to teraz snaží napraviť.
„Ehmm.... Emily neuraz sa ale ja mám doma šiat viac než dosť a pochybujem že ich stihnem ponosiť všetky kým sa do nich zmestím. Haha.“ povedala som jej už trochu povzbudenejšia. Ak sa snažila odvrátiť moju pozornosť od Kelly, tak sa jej to na chvíľu podarilo.
„Aha dobre. Tak dúfam že na ples prídeš.“ ona je taká nadšená z toho plesu až sa mi to zdá tak trochu prehnané.
„No. Ja. Vlastne ani neviem.“ Ples nie je vôbec moja parketa. Nemám plesy vôbec rada a ani oni veľmi mňa. Nikdy som nevedela dobre tancovať. Je pravda že keď som bola menšia tak som chodila na tanečnú, ale potom som s tým prestala a myslím že som to už aj zabudla.
„Prosím. Príď. Bude sranda. No tak. Eve. Prosím. Mám si pred tebou kľaknúť na kolená? Ja to urobím, len mi povedz že prídeš.“
„Ešte sa rozhodnem dobre? Spokojná?“ Ja ju asi zabijem.
„Áno, madam.“
„Ahojte! Koho to tu máme? No nie. Neverím vlastným očiam. To nie je možné. Eveline! Eveline Gracenová. Ty si sa vrátila. Vidíš Emm? Ja som ti to vravela že nás len tak neopustí a že sa vráti. Lenže ty, nie. Teraz už vieš že mám vždy pravdu.“ To je Lilly. Ani by som ju nespoznala keby nemala ten svoj zvučný hlas. Ona je taká krásna.
„Ehm. Ahoj Lilly. Ty si zabudla ako ma máš volať? Vždy si na to zabúdala. EVE! Ja som Eve. Prosím už na to nezabúdaj okej?“ Vždy zabúdala ako ma má volať.
„OU. Jasnéé. Prepáč EVE. O čom ste sa rozprávali? Prišla som o niečo?“ V tomto sa Lill nikdy nezmenila. Vždy musí byť v obraze.
„Ani nie Lill. Práve presviedčam Eve aby šla na valentýnsky ples.“
„Á, zase si prišla s tým tvojím plesom?“ Lilly je taká ako ja. Vôbec ju ten ples nezaujíma. Ale zato Emm je do toho plesu tak zahrabaná a stále o ňom básní akokeby jej tam išlo o všetko. A možno aj ide. Všimla som si ako sa pozerá na Patricka. S takou iskrou.
„Čo všetci máte proti plesu? Veď to bude bomba.“ Namietala jej Emily.
„Presne Emm. Poď od tých neplesovcov preč.“ povedal Patrick a behom dvoch sekúnd bol aj s Emily preč.
„Tákže. Eve. Ak pôjdeš na ples tak už máš partnera?“ Toho som sa obávala.
„No ako som už povedala ja sa na ples zatiaľ nechystám.“ nechcela som byť dotieravá. Jeho výraz ma ani trochu nezaskočil.
„No ale ak pôjdeš...“ nedokončil vetu.
„Patrick, môžeme zmeniť tému? Nechcem sa teraz o tom baviť.“
„Ou. Samozrejeme madam. Tak ako bolo v Californii?“ ach. Prečo sa všetko musí točiť okolo mňa?
„Super. A ako bolo vám tu?“ Lilly vycítila s môjho hlasu že mi začína prekážať že sa stále o mne hovorí. Preto na moju otázku reflexne odpovedala.
„No dalo sa to celkom vydržať. Vieš ako to chodí...“ Lilly rozprávala a rozprávala o tom ako bolo a čo sa stalo za tých päť rokov. Po siedmej vete som ju úplne prestala vnímať. Úplne som sa zapozerala na Kelly. Bola som úplne duchom neprítomná. Zdalo sa že ma ovládala niečím v jej hlave. Ako keby som snívala postojačky. Ako keby som snívala len duchom. V tom ma s môjho sna prebrala Lilly keď mi niečo už dosť dlho hovorila.
„Heej, Eveline. Už si sa prebrala? Vidím že už aj na teba prišiel ten čas keď upadáš do akéhosi tranzu.“ Ona ma tou vetou že či aj na mňa doľahol ten tranz úplne vyviedla s miery. Čo tým myslela?
„Ehmm.... Lilly. Prepáč. Čo si tým myslela že aj ja som upadla do akéhosi tranzu? Stáva sa to tu často?“
„Ou Eve. Každý deň. Ale vždy niekomu inému. Ako vidím dnes si to ty. Začínaj si na to zvykať.“ Ja si tu musím ešťe na veľa vecí zvykať. Pomyslela som si. Ale oni ten tranz berú ako samozrejmosť. To nikoho nenapadlo preveriť to? Nikoho okrem mňa. Ja to len tak nenechám.
„Áno, musím si začať zvykať.“ Posledné slová som povedala čo raz tichšie.
„No dobre tak poďme do školy lebo prídeme neskoro.“ Mala pravdu aj keď sa mi do školy veľmi nechcelo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár