" Tak dobre. Už od môjho narodenia, sa rodičia hádali o tom, kde budeme žiť. Mama chcela žiť v Anglicku a otec chcel ostať na Slovensku. Hádali sa o tom sedem rokov až kým sa nerozhodli, že jediným riešením bude rozvod. Súd ma pridelil mame a presťahovali sme sa. A asi pred mesiacom, sa mama zosobášila s Peterom. A tak som ich chcela nechať, nech si žijú svoj život bezo mňa. A o týždeň odlietajú na HAWAI. Takže, ja som prišla- aspoň na nejakú dobu- bývať k otcovi. Toto asi neznie ako skrátená verzia však?" opýtala som sa s jemným úsmevom.
" To nevadí. Takže, ich chceš nechať žiť ich spoločný život o samote. Správne to chápem?" opýtal sa.
" No, nejak tak." prikývla som. Teoreticky to pochopil. Samozrejme, vynechala som tú časť, že mňa sa nikto na názor nepýtal a proste sme odleteli do neznáma. Všimla som si, že som akási skleslá. Aj Ben si to všimol.
" Niečo si vynechala, však?" opýtal sa a oprel sa rukou o bok sedadla. Trochu ma zaskočilo, že presne zistil prečo som taká skleslá.
" Vlastne...áno. Zabudla som povedať, že mňa sa vtedy na názor nikto nepýtal. Proste ma mama zbalila, zobrala za ruku a leteli sme úplne do neznáma." hovorila som a ešte viac som zosmutnela. Ben sa ku mne trochu priblížil, pozrel sa mi na moment do očí a potom sa hneď stiahol. No, snažil sa ma upokojiť.
" Neboj. Teraz sa vraciaš späť. Som si istý, že sa ti tu bude znova páčiť." ubezpečil ma a usmial sa. Len som mu prikývla a opýtala som sa ho.
" A čo tvoj príbeh?" Ben trochu znervóznel, no hneď ho to prešlo.
" No, nejak tak jak tvoj." odpovedal. Usmiala som sa. Takže, nie som sama na tomto svete s takýmto životom.
" Aha." krátko som odpovedala a on sa usmial.
Chvíľu sme na seba len tak pozerali, no potom on prerušil ticho.
" A ako ti ide škola?" opýtal sa s nevinným pohľadom. Úplne som sa nad tým rozplývala. Asi päť sekúnd som sa nedokázala ani pohnúť a on si to všimol, pretože sa usmieval. Čakal na moju odpoveď. A pritom sa ešte stále usmieval. Tak som sa vzchopila a odpovedala som.
" No, celkom dobre. A čo ty?" opýtala som sa ešte stále trochu mimo. No, on sa ešte stále usmieval. Zdalo sa mi to trochu trápne. Tak som sa na seba rýchlo pozrela, či nie som náhodou niekde špinavá. Nebola som. A on sa krásne zasmial.
" Škola celkom fajn. A neboj, nie si ani špinavá a ani nemáš na sebe niečo naopak oblečené a ani nič podobné." zasmial sa. A potom dodal.
" Len...mám taký pocit, akoby som ťa už veľmi dobre poznal a akoby toto nebolo naše prvé stretnutie." zamyslel sa. Bože, je taký chutný. A v tom mi došla pointa tejto vety. No, aj ja som mala taký pocit. Len som sa snažila ho úplne ignorovať.
" Ale, to je asi len prvý dojem. Typujem, že ty takto pôsobíš na každého." zasmial sa. Tiež som sa zasmiala.
" No, vlastne, si prvý ktorý na mňa takto reaguje. Väčšina ľudí mi vravela, že ich prvá myšlienka čo ich napadla bola: No zbohom! Ďalšia šialená čo patrí na psychiatriu si pomýlila cestu." zasmiala som sa. Aj on sa zasmial.
" No, asi som iný ako ostatný." zamyslel sa.
" Ja si to o sebe tiež myslím." povedala som a usmiala som sa naňho.
Asi minútku bolo ticho a len tak sme sa na seba pozerali. No, potom sa ozval.
" Prepáč, ale nedokážem si túto otázku odpustiť. Ale, koľko máš rokov?" opýtal sa nevinným pohľadom. Zas! Ja som sa usmiala.
" V pohode. 17. A ty?" opýtala som sa s ešte väčším nasadením.
" 17 a pól. Čiže som starší." zasmial sa. Tiež som sa zasmiala.
" No." prikývla som.
V tom som si všimla, že vonku je už poriadna tma. a letušky už roznášajú vankúše a deky. Prišla k nám jedna z nich.
" Nech sa páči." povedala a podala mi vankúš a deku. Potom aj Benovi.
" Ďakujem." poďakovala som. Chcela som sa zakryť a vankúš si položiť na stehná lebo môj mozog ešte nechcel spať. No, moje oči nesúhlasili a jemne sa privreli. Vtedy som si uvedomila, že som fakt dosť unavená. Hneď som sa vystrela, pretože som sa ešte chcela rozprávať s Benom. Veď, toto je posledný krát, čo sa sním vidím. Už ho viac v živote nestretnem. Je to škoda. Fakt by som chcela na Slovensku ešte niekoho poznať okrem môjho otca.
No, Ben si moju únavu všimol. A domyslel si asi aj dôvod, prečo nechcem spať.
" Pokojne sa vyspi. Ja ťa zobudím keď budeme pristávať." povedal a prikryl ma dekou až po krk. Vankúš mi položil pod hlavu a usmial.
" Dobrú noc." ešte mi pošepkal do ucha a ja som sa jemne a s únavou usmiala.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
katuska8808
19. 12.decembra 2010 14:27
ide to akosik zhurta...ale ináč dobré
Napíš svoj komentár