Mám brata, ktorého matka rozmaznala až príliš. Vie len revať, biť ma a jesť jesť jesť jesť jesť...
Mám matku, ktorá skoro ráno chodí do práce, neskoro večer sa vráti, pošteká po mne, lebo ja sa s ňou chcem porozprávať, pošteká po svojom priateľovi, pošteká po bratovi, pritúli sa k mojej sestre a ide spať.
Mám otčima, ktorý je celkom v pohode. Asi sme ho vyhrali v lotérii.
Mám sestričku. Nevlastnú. Ťahá mi náušnice a vždy chce byť pri mne. Je to moje šteniatko.
Mám otca, ku ktorému raz za čas musíme chodiť.
Niekedy si hovorím, že by bolo lepšie, keby niekto z nás dvoch umrel.
.....
On preto, lebo vždy dokonale rozvráti našu novú rodinu. V alkoholickom vytržení vyvoláva mojej matke, že sa o nás nestará, čo to mám na sebe, a tak ďalej.
Preto, lebo k nemu musím chodiť iba ja. Od môjho brata sa to nečaká.
Preto, lebo tá jeho nová... priateľka na mňa za hodinu jeho neprítomnosti vychrlí toľko nadávok, až sa mi krúti hlava.
Preto, lebo od neho vždy zbabelo odídem. Proste sa to nedá vydržať.
Preto, lebo pije.
Preto, lebo pije priveľa.
Možno, že to už nie je ako na začiatku.
Tridsaťsedem telefonátov za noc, prepichnuté pneumatiky, matkine škrabance na hrdle, moje modriny, keď som sa do toho priplietla...
Bratov plač a dedova zúrivosť.
Nie, už sme sa presťahovali. Už to prestalo. Museli sme ísť až na druhý koniec Slovenska.
Prajem si, aby som ho mohla oplakávať, ale v živote ho už nechcem vidieť.
Prajem si zahanbene stáť nad jeho hrobom za to, že toto píšem. Ale prajem si to. Prajem, prajem, prajem.
Môj otec mohol byť dobrý chlap. Ale nie je.
Alebo by som mohla umrieť ja.
Preto, lebo v tomto meste nie sú ľudia, ale pretvárky, preto, lebo to, na čo sa tu hráme, už nie je naša rodina. Preto, lebo mojim samozvaným priateľom vždy záleží len a len a len a len na sebe. Nikdy nikto neriešil moje problémy, aj keď ja som ich vždy ťahala z ich depresií von.
Preto, lebo som sebecká.
Raz za čas si prajem umrieť.
No aj tak idem ďalej.
Pre sestričku a jej zvedavé rúčky.
Učím sa, tvárim sa, smejem sa, nútim sa, nevlastním žiletky, ani nožíky, jem, pijem, spím a píšem...
...pretože raz to už nebudem musieť znášať.
Raz budem mať rok bez zlomených zápästí.
Alebo čiernu truhlu s bielymi ružami.
Aj tak nenávidím samovrahov.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
bibla
17. 8.augusta 2010 13:59
pekne napísané a... hanbím sa za to, ale aj ja si niekedy želám také veci
2
Buď mäkknem alebo si mi zahrala na tú správnu strunu, v správnu dobu ... alebo si to napísala fakt dobre. Naši tiež nežijú spolu, a hoci rozvod som ako 14 ročný chalan nebral zrovna ľahko, tak mám pocit, že oproti tvojim zážitkom to bola len taká prechádzka po pláži.
Obdivujem ťa, za to ako s tým stále bojuješ, že sa nevzdávaš a že o tom dokážeš tak na rovinu písať. Aj keď viem, že pod rúškom anonymity to ide ľahšie. Už dlho som pri čítaní blogu nemal zimomriavky, tebe sa to podarilo. Nebudem ti písať klišé typu, že ti držím palce a podobné žvásty. Nepotrebuješ to. A zdá sa, že život ti ukázal, že sa ním občas musíme pretĺcť a že on sa s nami rozhodne maznať nebude.
Za mňa je to po veľmi dlhom čase plných 5 *.
BK
Obdivujem ťa, za to ako s tým stále bojuješ, že sa nevzdávaš a že o tom dokážeš tak na rovinu písať. Aj keď viem, že pod rúškom anonymity to ide ľahšie. Už dlho som pri čítaní blogu nemal zimomriavky, tebe sa to podarilo. Nebudem ti písať klišé typu, že ti držím palce a podobné žvásty. Nepotrebuješ to. A zdá sa, že život ti ukázal, že sa ním občas musíme pretĺcť a že on sa s nami rozhodne maznať nebude.
Za mňa je to po veľmi dlhom čase plných 5 *.
BK
Napíš svoj komentár