Vpodstate tento blog nemá mať asi žiadnu hlbšiu myšlienku .. Len tak som dnes rozmýšlala cestou domov že by sa na mňa už ozaj mohlo usmiať šťastie..
Nepotrebujem veľa. Nikdy som nepotrebovala kopu ľudí okolo seba či drahé handry. Len trošku pochopenia, láskania a času mne venovaného z tvojej strany.
Už som asi oficiálne zaľúbená a bojím sa že ty budeš chcieť čas a ďalšie výhovorky. Kiežby som sa tomu všetkemu mohla vyhnúť.
A vieš ty čo? Si čarovný. Usmievaš sa na mňa s takou pohodou. Dívaš sa na mna takym zamyslenym pohľadom. Držal si ma za ruku silno ale nežne. Tak aby si mi neublížil ale aby si mi dokázal že si kus chlapa predsa. Hanbíš sa ma chvíľami no aj sa staráš či som vporiadku.
A potom keď ma silno držíš a pobozkáš ma. A odchádzaš zas domov a za 11 sekúnd mi píšeš že ti chýbam keď nastúpiš do vlaku.
Ale ja neviem čo sa za tým skrýva. A bojím sa ťa spýtať.
Nechcem počuť že nevieš... tak len sedím a vnímam ten čas s tebou ako sa mám fajn.
Sedím ticho vedľa teba.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár