August rok 1939
Bol horúci letný deň a na plážach sa to len tak hemžilo ľuďmi. Z blízkych stánkov s občerstvením sa niesli tóny jazzovej hudby.
Mark sa akurát hodil na deku vedľa Tonyho a oprskal ho pieskom.
- Hrabe ti? Teraz som sa natrel krémom... Som zvedavý, ako ten piesok zo seba dám dole... , poznamenal podráždene Tony.
- Myslíš si, že som ti teraz znížil šance u tej brunetky s ktorou na seba celé dopoludnie zazeráte? , povedal s úsmevom na tvári Mark a pozrel na lehátko pár metrov od nich.
- Ty si fakt hovädo s neskutočne vyvynutou všímavosťou. , povedal Tony a pleskol Marka dlaňou po červenkastom chrbte.
Bolo poludnie a slnko nad ich hlavami začalo nevydržateľne páliť. Rozhodli sa, že sa pobalia a pôjdu si sadnúť niekam na dobre vychladené pivo. V bare U potkana boli pomerne známe tváre aj napriek svojej mladosti. Neraz sa stalo, že pomáhali vyhodiť podgurážených zákazníkov, ktorí obťažovali a robili problémy.
-Premýšľal si už niekedy o vojne? , opýtal sa zamyslene Tony.
-Samozrejme. Teraz o tom človek často premýšľa, keď sú toho plné noviny a rozhlas. , povedal Mark a točil popritom pohárom na stole.
-Nie nie, nepochopil si ma. Myslel som to tak, či si rozmýšľal o nástupe do armády.
Stačil jeden vzájomný pohľad a bolo nad slnko jasné, čo obom behá po rozume. Vyrastali spolu a boli pre seba ako bratia, takže občas jeden pohľad povedal viac ako tisíce slov. A práve toto bola jedna z tých situácií.
-Sám vieš aká je teraz situácia s prácou, my sme bez nej a naši rodičia sa zodierajú vo fabrike za pár dolárov. A takéto kšefty, aké sme mali doteraz ma už naozaj nebavia. Takto by sme
boli v armáde, spravili službu vlasti a keby sa náhodou niečo stane, tak aspoň rodičia za nás dostanú peniaze. , polohlasne rozprával Tony a bolo jasné, že myšlienka nástupu do armády
sa mu nezrodila v hlave pred pár minútami, ale že už nad tým uvažuje dlhšiu dobu.
-Ja som ťa pochopil správne ale obával som sa, že myslíš na to isté čo aj ja. Úprimne... Ak by sme sa obaja rozhodli tam ísť, tak prečo nie? Nič nás tu nedrží, nemáme priateľky ani založené rodiny. Fyzicky sme na tom dobre. Ale najskôr by sme mali zájsť do náborového centra a dostať nejaké informácie nemyslíš?
-Určite áno. Radšej tam ísť dobrovoľne než aby ma ráno niekto vytiahol nasilu z postele no nie?, odvetil s úsmevom Tony, ktorý mu Mark mlčky opätoval.
Dopili pivo, zaplatili účet a rozhodli sa hľadať najbližšie náborové centrum do americkej armády. Po pár hodinách chodenia stáli pred nevýraznou budovou, nad ktorej vchodom viali v jemnom
vánku dve americké zástavy. Vošli dnu a poobzerali sa. Za informačným pultom stála mladá slečna v uniforme. Mark a Tony si vymenili svoje dobre známe pohľady spojené s úsmevom.
-Dobrý deň, môžem vám nejako poradiť páni?, oslovila ich s úsmevom na tvári slečna.
-Dobrý deň, chceli by sme sa informovať ohľadne náboru do armády, o podmienkach vstupu do armády a tak všeobecne... , povedal Tony.
-Nech sa páči, prečítajte si tieto brožúry a vypíšte toto tlačivo., ukázala slečna na kopu malých kníh na pulte a na formuláre vedľa nich.
V brožúrach sa písalo o armáde v superlatívoch, na každej stránke bola miniatúrna americká zástava a fotky na krátko ostrihaných usmiatych vojakov. Z prezerania brožúr a letáčikov ich zrazu vytrhlo otvorenie dverí a do miestnosti vstúpil urastený vojak s prísnym ale zároveň otcovským výrazom na tvári.
-Tak čo mladí muži? Tu nie je nad čím rozmýšľať, armáda vás potrebuje. Svet vás potrebuje a preukážte česť svojej vlasti. Podpíšte formuláre a staňte sa ospevovanými hrdinami.
Po týchto slovách ostali Mark s Tonym ako omráčení. Pár jednoduchých viet, ktoré v sebe ukrývali toľko povzbudenie a odhodlania. Presne tie slová, ktoré v tejto ťažkej dobe potrebovali počuť. Mlčky na seba pozreli, vypísali papiere a podpísané ich položili späť na pult k mladej slečne.
-Výborne. Vidno, že máte guráž a odvahu , zahrmel hrubým hlasom vojak, prvého septembra
sa tu hláste o 7 hodine ráno. Spolu s ostatnými budete prevezení do výcvikového strediska,
kde absolvujete výcvik a podľa výsledkov dostanete zaradenie.
Dvaja kamaráti sa na seba s nemým úžasom pozreli a bez slov vypochodovali z budovy.
-Toto bude ešte veľmi zaujímavé. , povedali takmer jednohlasne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár