Nie. Nie. Nie. Nie. Nemohla som tomu veriť. Chúlila som sa doma pred zrkadlom a rozochvenými prstami pritláčala rozsiahlu ranu na krku. Ešte sa stále nezatvorila a krv mi presakovala pomedzi prsty. Kvapkala na kachličky skvejúce sa bielobou a vytvárala malé karmínové jazierko. Očami roztvorenými dokorán som ustráchane hľadela na svoj odraz a chodbou sa odrážali len moje prerývané vzlyky.



V ten deň som sa s ním stretla po prvý raz. Obvykle nie som ten typ, čo sa dá do reči s hocikým, no on bol iný. Vyžarovalo z neho niečo, čo ma prinútilo zhodiť svoju chladnú masku a nastaviť mu pravú tvár. Vracala som sa vlakom domov, bola už tma a z okna som nedovidela ani na krok. V kupé panovalo pohodlné prítmie a moje oči si rýchlo zvykli na nedostatok svetla, denného i umelého. Sedela som tu sama, v ušiach mi hrali obľúbené piesne, ktoré si vždy púšťam, keď cestujem, a s jemne privretými viečkami som čakala, kedy príde sprievodca, aby mi skontroloval lístok.

Cesta ubiehala pomerne rýchlo, sotva som si všimla, že zostávajú už len 4 zastávky a ja konečne vystúpim. Zastavili sme v menšej dedinke a na chodbe sa rozprúdila vrava, zrejme nastúpili aj teenageri v nie práve najtriezvejšom stave. Prevrátila som očami a pridala zvuk pesničkám.

Na kupé sa zrazu roztvorili dvere a v nich stál... on. Len čo som zaregistrovala pohyb dverí, otočila som zvedavo hlavu na príchodzieho a zostala sa naňho nemo pozerať. Pousmial sa a zo zdvorilosti sa spýtal, či je kupé voľné. Naveľa som sa spamätala a prikývla. Ihneď si sadol oproti mne a ja som sa nemohla zbaviť toho zvláštneho pocitu, že sa na mňa neprestáva pozerať.

Sklopila som oči k mobilu a tváriac sa zamyslene som hľadala pesničku, ktorá by mi v tom momente vyhovovala viac. Kým som hľadala, spolucestujúci sa pomrvil na sedačke a napokon ma oslovil.

„Nebojíš sa sama v kupé?“ bola to veľmi zvláštna otázka, aká sa obvykle nekladie každému na počkanie. Ohromene som zažmurkala, než som sa zmohla na odpoveď: „Nie, nebojím. Mala by som sa?“ keď sa nad mojou otázkou len zvláštne pousmial, prebehol mi mráz po chrbte a náhle som mala z tohto muža veľmi nepríjemný pocit, hoci som nedokázala presne povedať prečo.

Zrazu sa mi pozrel do čí skúmavým pohľadom a ja som sa v tom momente nedokázala vôbec pohnúť. „Neboj sa ma,“ povedal drsným hlasom, ktorý sa mi ešte chvíľu ozýval v hlave. „Nehryziem... zatiaľ...“ Nevedela som prečo, no nebála som sa. Všetky zlé pocity, ktoré ma až dovtedy obklopovali, sa v tej chvíli vyparili, a ja som sa cítila bezpečne.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
norry  20. 10. 2010 00:47
tuc tuc, budú upíre od miukiii
Napíš svoj komentár