Konečne sme zastavili v mojom meste. Narýchlo som vstala a chcela sa rozlúčiť, keď ma prekvapil. „Tiež vystupujem,“ povedal krátko a galantne mi otvoril dvere kupé. Vonku bola zima, november už klopal na dvere a od úst nám unikali biele obláčiky. Ihneď ma striaslo a ľútostivo som pozrela na odchádzajúci vlak, kde mi bolo tak dobre a teplo.
Ani tu sme sa však nerozlúčili. Bolo to zvláštne, aká náhoda, hovorila som si, že máme obaja spoločný smer. Náhlivo sme prešli podchodom a cez cestu na zastávky mhd. Väčšina pouličných lámp už zase nesvietila a takmer všetko navôkol bolo ponorené do akejsi zvláštnej polotmy.
Práve som sa ho chcela spýtať, na ktorom sídlisku vlastne býva, no on ma predbehol: „Kam to bude?“
Zasmiala som sa, znelo to, ako keď sa šofér taxíka pýta zákazníka na cestu. „Cieľová stanica Rozkvet,“ odpovedala som a rukou nedbalo ukázala na kopec len mierne sa črtajúci za nami.
Postavil sa priamo predo mňa a opäť sa mi pozrel do očí tým zvláštnym pohľadom, pri ktorom som dostávala závrate. Doslova. „Čo keby si ma pozvala k sebe na čaj?" Zažmurkala som, chvíľku trvalo, kým mi došlo, že chce ísť ku mne domov. V prvom momente ma napadlo povedať mu, že cudzincov si na počkanie do bytu nevodím, no jeho pohľad mi to vzápätí vyhovoril a ja som sa počula, ako ho pozývam: „Nechceš ísť ku mne na čaj? Je dosť chladno, aspoň sa trošku zahrejeme.“
Pousmial sa a okamžite ponuku prijal. Zostali sme stáť vedľa seba a mlčky čakali na autobus. Len sem-tam som naňho kútikom oka pozrela a uvažovala, prečo som ho vlastne pozvala. Stál tam a pozeral kamsi do neznáma, na tvári mal výraz, ktorému som celkom nerozumela. Možno to bol unudený výraz človeka čakajúceho v zime na zastávke. Nebola som si istá.
Ani cestou v autobuse toho veľa nenahovoril. Myslela som, že bol unavený, a tak som zvažovala, že pozvanie odrieknem a navrhnem, aby sme sa stretli inokedy. Už-už som otvárala ústa a chcela sa ozvať, keď sa ku mne otočil a usmial sa. V tom momente som zabudla, čo som chcela spraviť. Namiesto toho som mu úsmev opätovala.
Na kopci sa k zime pridal ešte aj studený vietor a k paneláku, kde bývam, sme takmer leteli. Trasúcimi sa rukami som vybrala kľúče z tašky, ktorú nosievam krížom cez plece, a rýchlo odomkla.
„Tak teda vitaj u mňa doma,“ povedala som, keď sme vošli dnu a hneď som zatvárala dvere, aby von neuniklo príliš veľa tepla. Obaja sme si dali dole bundy a vyzuli topánky. Rozbehla som sa do kuchyne postaviť vodu na čaj, keď ma zastavil. „Počkaj,“ povedal opäť tým zvláštnym hlasom, chytil ma za ruku a pritiahol k sebe. „Nechcem čaj.“ Omámená som sa naňho nechápavo pozrela.
„Och, čaj nie. Ok, a čo si teda dáš? Na kávu je už dosť neskoro, ale ak chceš...“ viac som však už nepovedala, len som ďalej pozerala na jeho hypnotizujúce oči.
„Nechcem ani kávu." Neustále sa pozerajúc mi do očí jemne položil svoju ľavú ruku na môj krk, ani čo by ho šiel pohladiť, a pravou odhŕňal dlhé čierne vlasy. Naklonil sa ku mne, akoby ma chcel pobozkať, a ja som zadržala dych.
Namiesto bozku som však pocítila len obrovskú bolesť na krku. Vykríkla som a chcela sa vymaniť z jeho zovretia, no nemohla som sa ani pohnúť. Len som tam stála ako prikovaná a čakala, kedy sa to skončí. Z očí mi sršala čistá hrôza. Cítila som tú pálčivú bolesť, vnímala prítomnosť niečoho ostrého vo svojom krku, počula, ako prehĺta, a až vtedy mi plne došlo, čo sa deje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
katuska8808
17. 11.novembra 2010 22:25
wau to je jak v upírskych denníkoch aj tam mali také schopnosti hypnotyzovanie ..
Napíš svoj komentár