A vtedy svet prestal existovať. Tmou nekonečnosti sa preháňali milióny obrazoviek spomienok a citov. A keď prišlo svetlo, aj keď to bol iba kandeláber osvetľujúci nočnú ulicu, ja som ju už nespoznával. Aj keď to bola stále ona, už tu nebola pre mňa.
Niečo vo mne zamrzlo a na tvári sa mi usadil jemný úsmev človeka, ktorý všetko vie a všetko zvláda. Ale nezvládal som nič a vedel som ešte menej.
A bolo to. Nič som necítil. Nič k ľuďom okolo mňa a to som ich pred chvíľou považoval za rodinu.
A preto utekám. Mal som domov, mal som v ňom rodinu, mal som prácu, na ktorej mi záležalo. A to všetko som zahodil v tej sekunde, keď iskra v jej oku prestala byť pre mňa prístupná. Bol to symbol.
A ráno som sa zbadal v zrkadle. Oči konečne plné života zase pobledli, na lícach sa usadil akýsi cudzí úsmev nepatriaci k tvári. K tej zarastenej tvári.
Nech je to teda znak toho, že mi na tom nezáleží. Že som našiel slobodu. A nech si hovoria ľudia že vyzerám hnusne. Je to moja vec. A kým neprestanú kolovať tie reči, že všetci ľudia sú krásni, lebo ich tak stvoril boh (áno malé b som dal nárokom) tak sa tam nevrátim a neodpustím to. A tak vyzerá moja pokrývená, škaredá a zároveň úžasná sloboda. A aj keď sa vám to zdá skôr ako depresia tak ja viem, čo to znamená.
Ospravedlňujem sa za obťažovanie. Ďakujem za pozornosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
girl9933
1. 7.júla 2010 21:31
hmm..predosle blogy sa mi viac pacili..ale zo vsetkych je zjavne ze pises uzasne...rada si len tak citam tvoje blogy a rozmyslam co tim co pises chces povedat.. ale niektore veci nedokazem pochopit.. budem sa musiet asi opytat
Napíš svoj komentár