Kapitola č.6

Kapitola č.6


Až keď som zastal na križovatke som si uvedomil, ako som udýchaný. Ako už moje telo nevládze. Ako som sa dokázal nekonečne vyčerpať. Ako keď lejete z tej jeden-a-pol litrovky vody a už vám tam ostávajú len posledné kvapky na dne. Zelená...

Už si ani nepamätám ako som zvládol tými poslednými kvapkami zaplatiť, čo som potreboval, hlavne že som po troch týždňoch držal v ruke krígeľ. Nečakal som ani dlho, keď si Paťo sadol vedľa mňa.
-Toto mi nerob! Vieš, že ja som nikdy nebol na takéto spontánne akcie. Mne treba dať aspoň o deň skôr vedieť. – pobúchal ma pri tom priateľsky po pleci.
-Naozaj dík kámo, že si ma nenechal zožierať sa vo vlastnej agónii a tvoje dnešné ničnerobenie si obetoval práve mne. –

Sedeli sme na tej terase snáď celý deň. Preberali sme všetko cez prácu, školu, dianie v našich svetoch a o divných slovách akým je aj slovo agónia. Nechcelo sa mi opúšťať toto miesto, tento časopriestor, naozaj som nechcel toho veľa, ale život sa nikdy nezastaví, keď si to prajeme. On sa vlastne nikdy nezastaví. Je to ako cesta vlakom. Niekedy dokonca rýchlikom, ba aj IC-čkom. Vystúpil som pred mojím bytom.

Spať sa mi ešte nechcelo, tak som šiel na net. Nalogoval som sa na svoj blog a hadzál doň ho moje pocity a nálady, ako to robí veľa mladých ľudí. A my si všetky tieto hlody čítame navzájom.
Pozeral som také tie obrázky s horskými oblasťami a cenami, čo by ma stála taká chata niekde v lese. Niečo ma napadlo. Zobral som mobil a pozrel sa, koľko je hodín. Či už je čas...

Nie, to bol len sen...alebo sa mi to naozaj stalo? De-ja-vu?
Pomaly sa mi vracali zmysli na korektné miesta, tam kde patria. Začal som dýchať stratené, ale pri tom ešte viac nechcené, priam neznášané.. Musím sa nejako odosobniť, jednoducho na ňu nemyslieť.. Sakra s tými troma či koľkátymi rokmi s ňou. Predtým milovanou, teraz nenávidenou.

Niekedy si uvedomujem, že čo mi povedia druhí, tak to tak proste je, alebo to urobím. Ba dokonca, keď sám dačo poviem, tak sa neskôr udeje. Ako príklad z môjho života – niekedy energiou nabitý, až aktívny, ale nemá to nič spoločné so sexom, aby ste si nemysleli. Zobudím sa a keď sa tak cítim, tak vydržím v tom stave celý deň.

Spolusediaci na prednáškach sa so mnou zabávali, časom im to už aj možno liezlo na nervy ( to už vám neviem povedať). A tak som im sľúbil, že budem sedieť ako vlk-samotár, a budú sa aspoň môcť sústrediť na hodinách. A keď prišiel nový semestre, tak mi to aj podstrčili pred oči, a ja ako charakter, som to pre každého dobro urobil a posadil sa k niekomu inému. Áno, nie sám, ale k druhému študákovi. Ale nevyrušoval som ho (či ju) , ale mal som aspoň ten pocit, že som znesiteľný, ak vydržali presedieť celú prednášku vedľa mňa. No a predstavte si, že spolužiakovi to nedalo a o týždeň chcel so mnou prehodiť reč. Tak som začal – prečo si na mňa naštvaný, či aké nálady voči mne hádžeš? Ale to vraj im chýbam, alebo niečo v tom znení a celý semester sa niesol smiechom a neustálim napomenovaním a vyhrážaním sa na naše adresy.


Zelený pandrlák ...Semafór ... A nie človeče nezlob sě , ako vás napadlo. Nie peperminťák, s ktorým sa chystám vytvoriť magické oko ( 0,3 dcl piva + 0,05 dcl peperminťáku – nie absinth! ).
Kráčam po tých bielych pásoch na ceste a zazerám na ľudí v autách. Tá dĺžka prechodu, ktorú prejdem vo mne zanechá vždy nejaký nový príbeh. Príbeh na celý deň.



(Toto je kniha, ktoru píšem spolu s blogerkou BZIKI..tieto kapitoly vznikli priblizne pred rokom,ale nemame casu sa tomu venovat,tak sme pri nemenovanej kepčr skoncili,ale dufam,ze na tomto fore tie kapitoly obnovime takze vzdy su kapitoly na striedacku..cize prvu pisala bziki, druhu zas ja...prijemne citanie)

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu